Problemy v komunikacii

Ahojte, tak som na to asi podobne.. moj problem vysi vo viacerych veciach..

...napr ze ked sa s niekym bavim neviem pohotovo reagovat, tak trefne, vtipne a akj ked ma nieco napadne vtipne tak sa na to nikto nesmial, tak som radsej nevravela nic..

...potom ak niekto hovoril o dakej teme tak bud som nemala ziadne skusenosti stym, alebo to boli take skusenosti onicom...proste zase ziadna reakcia...len aha, no hej,,,presne...a prikivovanie,,,a ten druhy sa vyrecnil a padla tema, a co dalej o com hovorit? hmm ovsem nic ma nenapadalo...

...potom bol problem ze mala som kamosku ktora bola taka brzda ako ja, cize ma nicim nedoplnala nech sa to tykalo akejkolvek temy, no najma tema chalani,, a sestry sa na mna vykaslali, tie chodili spolu vonku a ked som sa chcela pridat tak ma len odhanali a tak to dopadlo aj s komunikaciou ci s chalanom alebo inymi ludnmi...

...ked sa niekto rozpraval a chcela som nieco k tomu dodat, tak som dodala nieco take ze sa vsetci chytali za hlavo...ale uvediem priklad pre pobavenie,,,po krstinach krsninej dcerky na veceri,drzal farar dieta v naruci a ja som iba podotkla ze sa mnu to hodi ci take daco,,,zatym som schytala podstolny kopanec od sestry, vsetci sa radsej tvarili ze nikto nic nepovedal,,podotykam ze to bolo vo chvyli uplneho ticha,,,no mne to pripadalo uplne normalne,,,no a tak dalsi problem je ze neviem co je vhodne a co nie,,,tak zase nevravim nic,

..neviem hovorit vtipy,,,obcas sa mi podarilo povedat nieco na com sa ludia sulali ale pravdupovediac su asi len dvaja,,,ale vecsinou nech hovorim hoci aj vtip neviem aky dobry neviem ho povedat ani tak dobre aby sa ten druhy clovek co i len pousmial...:(

...a takisto neviem reagovat na nejake situacie...napr niekto mi povie ze mu zomrel dedko....obcas by somsa zacala smiat,,viem je to blbe,,,ale obcas mam chut reagovat inak ako je vo zvyku.,,,alebo aj reagujem, alebo jednoducho neviem co k tomu dodat,,no dobre zomrel ti dedko a co teraz, mam zomriet aj ja? no nic,,len blbo mlcim,,obcas daco poviem,,,,ale problem je ze nakolko som mala malo vzorov od koho som sa mohla ucit, ucila som sa z casopisov a filmov, preto mi je smiesne ked mi niekto povie nejaku napr smutnu spravu a ja si potom predstavim svoju reakciu ako z filmu, a potom mi je smiesne,, ale natolko sa viem ovladat, ze tak nereagujem,, len vo vnutri to mam nejak rozhadzane...

hmm asi tak na zaciatok.. :D a taktiez nenam problem pisat, a viem ze to vyznie tak ze som totalne psycho, ale bohuzial najlepsie sa mi rozprava zo zrkadlom alebo sama zo sebou, teda tak ze si predstavujem ze sa s niekym rozpravam,,,,vtedy sa neviem vykecat,,,,rada nieco vysvetlujem, v tom som expert, ale v skutocnosti je problem ze ma mnikto nepocuva skoci mi do reci a uz potom nieje sanca to dohovorit, a este ked tou vetou zmeni temu,,,a inak ked hovorim tak hovorim strasne nudne, s milionmi detailov, ale to len preto ze chcem aby si to ten clovek predstavil presne tak ako to v skutocnosti bolo..a tak sa stava ze ma nikto nikdy nepocuva a tak potom zase nic nevravim,,,,hmmm .ach no uz by sommohla skoncit....

hmm ... ta kniha sa mi celkom pozdava .... neda sa kupit aj naslovnesku v niakom knihkupectve alebo v niecom podobnom??? .... vyzera to celkom fajn .... dnes mi opat moj problem spravil peklo z tohto dna ... naozaj uz neviem co mam robit .... stale to chcem zlepsovat ale proste stale tu je niaka bariera ktora mi v tom brani .... napr.dnes som cital na hodine clanok a bolo mi to strasne divne ked ma vsetci pocuvali az som sa cervenal ked som to docital ... a uz som si len vydychol ze som skoncil .... a ked prislo na rozpravanie znova kilometrove pauzy .... nevedel som sa vyjadrit k tomu co bolo treba atd. proste katastrofa ://

pomoct vie napr.psycholog,ktory zisti podrobnejsie dany stav,napr.pri akych prilezitostiach,frekvenciu,intenzitu...zvoli vhodnu terapiu,skupinovu ci individualnu na rozvoj komunikacnych zrucnosti,treba sa viac zapajat do volnocasovych aktivit,kde netreba vela rozpravat a postupne moze pridavat viac slovnych vyjadreni,ako prakticky trening komunikacie,napr.ktoru si precvici s psychologom ci specialnym pedagogom

Tiež to poznám. Som presne taká istá. Oco sa o mňa vždy nenormálne bál a zakazoval mi chodiť von. Tak som nemala ani poriadne kamarátov a keď som prišla do školy, bola som vždy iba ticho. Dnes mám problém vystúpiť pred viacerými ľuďmi, napríklad pri nejakom prejave alebo vôbec, ak sa rozprávam s niekým cudzím, cítim ako mi horí tvár a červeniem. Pri tom ma v hlave napadá toľko vecí, čo by som mohla povedať. Ale keď na to príde, tak iba vybafnem nejakú hovadinu a je mi z toho na nič. V škole to bolo hrozné, vždy som za ústny prejav dostala 5ku, lebo som nemohla. Všetci na mňa pozerali a ja som sa úplne celá triasla. To už mi ani nepripadá ako normálna tréma. Tak závidím ľuďom čo vedia komunikovať s každým. Ja mám niekedy pocit, že mám už zo spoločnosti aj strach. K tomu mám ešte dosť nízke sebavedomie, aj keď je v okolí kopec ľudí, ktorí by ho mohli mať skôr ako ja, ale nemajú. Ale asi to už nezmením :(

Mam ten isty problem, ako vsetci tu a este naviac sa aj cervenam. Vysoku skolu mam uz za sebou, momentalne som na materskej a uz teraz mam obavy ako si budem kvoli mojmu problemu hladat pracu. Ved vsade predsa chcu len komunikativnych ludi. Ale ako si to niekto vsimne ked sa neviem vyjadrit, ze by som aj chcela komunikovat.
Vidim, ze dost ludi odomna kvoli tomu boci, ze malo rozpravam, a ze neviem dalej rozvijat komunikaciu. Velmi ma to trapi uz davno. A neviem si s tym poradit, hlavne ked pridem medzi vacsiu skupinu, ako ked som brigadovala boli tam asi 20-ti a ja len ticho a ticho a vsetci rozpravali zabavali sa a hned na mna nejak divne pozerali co mi je ze som len ticho. Zapojila som sa do rozhovorov asi po 2 tyzdnoch aj to ked tam bola len mensia skupinka.
A nechapem, preco nikto taky nie je v mojom okoli, kazdy je super ukecany dokonaly clovek, len ja ako brzda.:-((

Ja som úplne rovnaká. A u mňa to bol asi tiež otec, nikdy som si nebola istá, tým čo robím. Aj keď som len nalievala nápoj do pohára, on na mňa zízal, či ho nerozlejem. Ani pred nim sa nedokážem vyjadriť. Mám hrozný problém niekomu niečo vysvetliť a v škole je to dosť zlé. Ja tam veľa vecí viem, ale keď som pri tabuli, tak som nervózna všetko pletiem a neviem poriadne vysvetliť a mne to zhroršuje známky. Neviem tam rozprávať plynulo a profkám to vadí. Ale našla som takú knihu, s ktorou sa precvičujú komunikačné schopnosti.

mluvtejakomluvci.cz

A u mňa to bude aj jazykom. Dlho som nerozprávala skoro vôbec a aj tak som mala slabú slovnú zásobu. A ešte niečo iné tam bolo. Ale toto je na dlhšie.

asi nas bude takych viac ...ale chcel by som aby taky nebol nikto. Som na tom totiz uplne rovnako a dost ma to stve ze nedokazem povedat svoj nazor ako ostatni. Pisanim by som dokazal aj kilometre dhle slohy vyslovit, no pri rozpravani je to uplne nieco ine. V spolocnosti neznamych ludi nedokazem takmer povedat nic. Stve ma to pretoze uz aj kamarati pochopili, ze moc toho nenahovorim a ked som to pochopil aj ja, prislo mi zbytocne chodit niekam s nimi, kedze som tam vzdy len sedel a nacuval. Vie mi niekto prosim poradit aj nieco ine ako vyhladat odbornika??? alebo nic take neexistuje? :/

hiero: som taka ista ako vsetci ktori sem prispeli a mame doma presne taky isty problem ako si opisal, az nato ze u mna je taka mama... asi mas pravdu, bude to tym :(

Tiez viem o com pises, mam podobne pocity a bojujem s tym uz dlho. Take ze povedat svoj nazor, vyjadrit svoj nazor presne ako si ho myslim, nebat sa to vyjadrit, vediet najst vhodne slova atd. Napadlo ma ze priciny mozu byt viacere...
1. Nie si nahodou introvertna povaha? Ze sa bojis za svoje nazory postavit. Napr. preto ze sa prilis staras o to co si budu ti ostatni mysliet. Alebo mas problem rozpravat o svojich pocitoch, o tom ako veci vnimas, ked si pred niekym trochu viac cudzim, ktoreho tak dobre nepoznas, ti to pride neprijemne. V podstate si okolo seba budujes taku skrupinu v ktorej sa jednak citis bezpecne, jednak ta ta skrupina izoluje od vonkajsieho sveta a preto si vytvaras pred ludmi zabrany.
2. Mas dobre domace zazemie? Myslim si z harmonickej rodiny alebo mate doma nejaky problem? Ja som doma ten problem mal. A dost velky. Proste otec...clovek potom vyrasta v strasnej neistote, nepohode, nie je si isty svojimi nazormi, lebo doma bol casto kritizovany, boji sa, ci to co povie je dobre alebo ci to co spravi je dobre, lebo doma to tak nikdy nebolo. A potom musi bojovat so svojimi zlymi pocitmi, ked ma nieco povedat, ked ma vyjadrit nazor. Je tak nauceny! A dost tazko sa bojuje s pocitmi a emociami, ktore su do nas od mala vstepovane.

A teraz Ugk hovorí zo srdca mne. Ten istý prípad, ten istý popis. Tiež by som rád vedel "Čo robiť".