Mam 22 rokov, partner 23 a sme spolu od mojich sedemnastich. Pracujem na hlavny prac. pomer a popritom studujem externe. Priatel je vo stvrtom rocniku na dennom studiu. Ma casovo narocnu vysku, takze na pracu mu realne vela casu nezostava. Byvame kazdy so svojimi rodicmi.
V poslednej dobe mi zacala chybat vlastna domacnost. A problem je, ze teraz by som si uz aj teoreticky mohla dovolit platit cast najomneho, no priatel (kedze zarobi akurat tak na bezne denne vydavky)nema z coho prispiet.
Jeho odbor sa neda studovat externe.
Platit spolocny prenajom z jedneho platu a ledva vyzit povazujem za hlupe, rovnako ako byvat s nejakymi cudzimi ludmi v prenajme, kde by za mnou chodil akoby na navstevu. To uz asi fakt radsej zostat doma a setrit.
Partnera mam rada a velmi chcem, aby sme konecne boli spolu (mame na seba velmi malo casu). Kym sme obaja studovali, poriadne som si to neuvedomovala. Ale teraz, ked ja zarabam a on studuje, sme kazdy "niekde inde" a vplyva to na vztah.
Ako by ste tuto situaciu riesili vy?
ja zarabam, on studuje
Zea, sme spolu 4,5 roka. Planujeme spolu buducnost a vsetko s tym spojene. Studujeme obaja v tom istom meste, ja tam mam trvale bydlisko, on byva na internate. Dost casto u seba navzajom prespavame a vyhovovalo nam to tak. O to viac sa teraz tesime, ked si po statniciach zacneme zariadovat svoj zivot. Mozno mam na vec konzervativny pohlad (nie, nie som krestanka :-)), ale podla mna by spolu mladi ludia nemali zit v jednej domacnosti bez svadby viac ako dva roky. Mam jednu kamosku, ktora tak s priatelom zije roky rokuce a navzajom sa skor uz povazuju za kus nabytku, svadba stale v nedohladne. Proste ked uz spolu zit, tak s vyhliadkou buducnosti, ze to niekam speje.
mellinda, a vy ste ako dlho spolu, ak sa mozem opytat? Viem, ze som mlada, ale myslela som, ze je prirodzene chciet sa osamostatnit, po par rokoch vztahu. Samozrejme, ak obaja studujete, spolocne byvanie je financne nerealne.
Zaujimavy napad s tym "cvicnym setrenim". Aj teraz sa snazim odkladat, ale predsa len, nemam presne vsetko rozratane.
No povedal by som ze "bud rada, ze mas kde byvat", myslim ze to je akurat na mieste, i ked.... i ked naozaj ten pocit mat vlastne je extremne silny, a hlavne ak sa jedna o partnerstvo... lenze aby to nebolo to klasicke "z blata do kaluze"... ked uz bude prenajom, bude to par stoviek eur a aj narocnejsie... a zbytocne problemy ak nebudete vediet splacat... :/
Ale tu prvu vetu neber ako utok/urazku, to je len taka fraza, ktoru som tiez nedavno "schytal" :D
Ja si tiez myslim, ze je zbytocne sa ponahlat. Az ked skoncite VS, veci sa vykrystalizuju. A hlavne, z pohladu zeny, ja by som nebola ta, ktora iniciuje spolocne byvanie. Je sice fajn, ze by si na to teraz uz aj mala, ale s touto iniciativou ma prist muz. Mas len 22 rokov, co je si myslim dost zavcasu. Ja sama mam 25, tento rok koncim skolu takisto ako priatel a spolocne byvanie chceme riesit az tento rok. Ked sa obaja zabehneme v praci, bude stabilny prijem, atd. Naozaj nic nezmeskas.
už je štvrták,tak ten jeden rok ešte vydržíš,ak neštuduje medinu.Za ten rok si ešte nejaké peniažky nasporíš, bude sa vám potom ľahšie začínať.Ja by som vydržal.
