Taketo temy tu uz urcite boli alebo podobne, ale predsa neda mi to nenapisat. Mam 17, na dalsi rok maturujem, som introvert, melancholicka ticha povaha, studium v pohode zvladam aj bez prehnaneho ucenia. Vela priatelov a znamych nemam a aj ti, ktorych mam sa nado mnou neraz cuduju a nechapu ma. Vo velkej spolocnosti sa citim dost nervozne, neisto, nesvoj a tuzim sa konecne doma zabuchnut. Dnes mi moj zivot, povaha a postoje prilis neprekazaju a prilis sa nimi nezaoberam, ale ked pomyslim na to, ze chcem ist studovat na VS, najst si pracu, zalozit rodinu a viest ako-tak normalny zivot, tak ma prepadnu velmi cierne myslienky a strach. Ani neviem poriadne co chcem ist studovat a kam, co vlastne chcem robit a ako chcem existovat vo svete ludi. Pripadam si uplne ako stratena existencia a na sebe zrejme budem musiet konecne nieco zmenit, len nemam ponatia ako a zacinam si uvedomovat, ze v zivote nic nejde len tak samo od seba. Je niekto, kto ma podobne problemy? Budem rad za kazdu odpoved.
Pesimizmus a strach o buducnost
kks, lost bol fizolof uz v roku 2010. :-) To som ani nevedel, ze zacal tak skoro. :-)
Treba prestat mysliet daleko do buducnosti..
tazko povedat ake bude pocasie presne za rok, mozem led ohdadut ze but okolo 26C, poloslnecno.. nebude prsat, alebo pockat, teoreticky aj moze. ked sa zamyslim, mozno bude 18C, ale zase to je rpizil malohmm.. hmm.. do takych myslienok je nie vzdy najlepsie vkrocit, lebo cesta von je narocna :)
Tiez som mal podobne starosti ako ty, respektive ich stale mam, ale uz pomenej. Pomohlo mi asi to, ze som sa vzdy pozrel do minulosti,
1. bal som sa maturity, pozrel som sa o rok dozadu a videl som ze ved to bola hracka, naco tolko strachu vtedy.
2. myslel som si ze VS bude katastrofa, a nakoniec som aj zlyhal (dobrovolne:P) - a teraz si pozriem, a bola to tak kruto lahka skola, v porovnani s inou, ze je mi do smiechu ze preco som mal strach.
3. mal som strac z toho ze si nenajdem pracu, ako sa sam uzivim? cim blizsie to bolo, tmy horsie to bolo - a je to tu, praca je, aj keby nebola, casom sa najde, len treba trpezlivost, tohoto sa samozrejme obava 99% ludi v nasom veku (ja 21)..
4. stale si neviem predstavit ako sadam do vlastneho auta, otvaram dvere do vlastneho bytu, objimam svoju vlastnu rodinu, a tak dalej, ako opravujem nieco na streche novostavby, ako okopavam zahradku a ako pozeram vnucata ako behau po dvore a tak dalej a tak dalej :)
avsak na tento bod 4. aplikujem tu teoriu "nejak bolo, nejak bude" ale nie z toho flegmatickeho hladiska, ale z hladiska, ze ked je clovek onuteny, tak je schopny aj naozaj krasneho uspechu.. na smrtelnej postely, povedzme okolo 80-90 si spomeniem, ach, to auto bolo fajn, nakoniec mi to islo genialne, ten byt bol super zaciatok, ta moja rodinka najlepsia na svete, krasny dom so zahradkou a moje zlate vnucata.. a vsetko bude pozitivne :)
ked nemyslis velmi daleko, nepozeras v tme dalej ako dosvieti baterka, tak to nie je take cierne :)
samozrejme, treba sa snazit, vzdy dat co najviac von zo seba, ale ten strach o budocnost nie je dobry spojenec :) skor demotivuje, treba na to zabudnut, mozno si povedat "ale co, ved spravim to tak dobre ako len viem"... ked sa nepodari? no mam dalsi sposobak oneuspiet :) = naucit sa chybu = ziskat viac skusenosti = vyssie sance na uspech :)
