Neviem ani ako začať. Neznesiem vôbec prítomnosť svojich rodičov a ani brata. Kazí mi náladu už len to že ich počujem alebo vidím. Teraz mám 18 ale takéto pocity k nim mám už veľmi dlho. Dôvody?Ako malý chalpec som si musel dávať peniaze na vlastné darčeky. Našetril som si pár drobných a pred vianocami mi mama povedala aby som jej ich akože požičal. NO vedel som ako to je, nič som však nevravel. Keď som bol už starší a vedel si zaobstarať trochu viac peniazí a ušetriť si ich tak sa často stávalo, že mama alebo oco chceli odomňa požičať, že im to nevychádza do výplaty. Samozrejme som im ich dal i keď som vedel, že majú pomerne dosť našetrené doma v skrini alebo na účte ale nechcú do toho zasahovať. Po výplate som sa mojich peňazí nedočkal.A keď som si ich náhodou pýtal späť začali rodičia s tým, že ma živia ,obliekajú platia mi školu a tak nechápu ako si ich môžem pýtať. Sme sa kvôli tomu vždy pohádali ale nechal som to tak. Bol som ticho.Keď som mal trvalú brigádu popri škole,peniaze chodili rodičom na účet, keďže ja som nemal svoj. Po mojej výplate som si ich pýtal, sa ma pýtali na čo mi budú.Chcel som ich na moje záujmi: šport,frajerka, kúpiť si obečenie, dopriať si niekedy lepšie jedlo,prste si spríjemniť život.Niečo som si aj ušetril. Alebo som si kúpil nový mobil,tlačiareň k PC niečo čo som potreboval. Vždy ako som si ich pýtal to bola obrovksá hádka že to miniem na hlúposti. No to, že rodičia fajčia a míňajú na to veľa penazí oni nikdy nevideli. Ja som ich chcel aspoň minúť na niečo dobré, sa kvalitnejšie stravovať, keďže mám probémy z akné. Vždy začali s tým,že ma živia... No svoje peniaze som dostal nejako. A tak to stále šlo dokola.
Teraz som na strednej tretiak.Čaká ma ešte jeden rok. Učím sa prevažne na 1, bývam vyznamenaný no mávam aj nejaké dvojky na vysvečku. Rodičia ma nikdy nepochválili za to že som vyznamenaný, nedali mi aspoň blbú čokoládu. Vždy len začnú s tým, že či tie dvojky museli byť.A popri tom oni majú len učňovku. Ja som úplne iný ako oni. Oni sa nevyjadrujú moc slušne,niekedy sa za ich správanie veľmi hambím, ich názory mi niekedy doslova trhajú žili. Ja som presný opak. Našiel som si aj frajerku podobnú mne. Jej rodičia sú úplne v pohode. Ja som často u nich. Kupujú mi darčeky na každý môj sviatok.I keď len čokoládu ale spomenú si.A popri tom sú to cudzí ľudia. Som s mojim dievčaťom veľmi šťastný. Moji rodičia ju videli len raz a ja ju nechcem k nám vodiť. Moji rodičia sa začali dosť na to ohlasovať prečo som stále ja len tam. Ak jej rodičia majú sivatok aj ja im niečo kúpim. To zase oni hovoria prečo ona nič nekúpi im alebo nezavynšuje a hnevajú sa na to. Ale ja nechcem aby ona bola u nás kvôli tomu ako to u nás vyzerá. Hádky sú tu často. Ona o tom vie, som jej všetko povedal a pomáha mi vo všetkom. Len teraz na začiatku prázdnin som mal väčšiu hádky s rodičmi a už mi praskli nervy a veľa vecí som im povedal.Nie všetko, že ich neznášam o tom nevedia. Stále obhajújú môjho brata čo skoro prepadol v 7 triede,chodí poza školu a nikto sa s ním nechce baviť čo je namyslený a drzí. A teraz som ja ten najhorší. Oco sa so mnou vôbec nabaví,mama len trochu.S bratom sa nerozprávam ja. Oco povedal mame aby mi nedávala žiadne peniaze. A ja brigádu už nemám a nemôžem si ani nijakú zohnať. Takže nemám nič. S priateľkou sme si chceli prázdniny užiť no bez peňazí to pôjde ťažko.Asi vôbec. Náš najbližší výlet povedala že ona zaplatí aj mne ,že jej to nerobí problémy.Vlastne v poslednej dobe platí všetko. Mne je to ale veľmi hlúpe,cítim sa blbo keď ona platí stále. Sme spolu veľmi šťastní už rok a pol. Ja niekedy u nich bývam do noci,pár krát ma aj zaviezli domov, sa báli aby sa mi niečo nestalo. Som tam štastný cítim sa v pohode. Ako náhle prídem domov cítim sa presne naopak. Každý je tu len nervózny a prenáša sa to na mňa. Vôbec ma to takto nebaví ešte aj keď sa začali miešať do môjho vzťahu. Vôbec neviem ako by ste mi mohli poradiť, ale aspoň povedzte svoj názor. Možno pomôže...
Neznášam rodočiov,ničia mi život
No chúďatko...máš to naozaj ťažké.
Prečítala som si pozorne každú vetu... a veru som dosť z toho pochopila. Je ot ťažká siutácia namôjveru,keď budeš plnoletý tak sa môžeš osamostatniť,no aj to nebýva vždy také rýchle...tam tiež treba peniažky,aby si si mohol zaplatiť bývanie.
Ani neviem čo by som ti mohla poradiť,jalové rady sú na nič a momentálne ma nič múdreho nenapadá...ale viem sa vžiť celkom do teba.Aspoň teda že máš priateľku ktorá je pre Teba rovnocenná,snáď ti môžem zaželať toľko nech ti tá láska pomáha prekonávať tieto problémy s ktorými sa nateraz boríš,raz sa to zmení!Držím palčeky:)
bohuzial, no v Tvojom pripade chvalabohu si na vyssej intelektualnej urovni ako rodicia a brat, preto im ich spravanie az tak velmi nezazlievaj, nemaju na to, aby Ta pochopili, necakaj pochvalu ani za to, ze si dobry v skole, ucis sa pre seba, pre svoju valstnu buducnost, viem, ze dobre by Ti pochvala padla, ale ked neprichadza, povznes sa nad to, mas stastie, ze Tvje dievca a jej rodicia Ta chapu a snazia sa Ti pomoct, verim, ze Ti je trapne, ked dievca vsetko plati, lebo by to malo byt naopak, ale momentalne je taka situacia, ze na to nemas a ona ano, tak sa s tym netrap, bud jej a jej rodicom vdacny, miluj ju vasnivo, situacia sa casom zmeni a potom jej vsetko vynahradis, netrap sa, za spravanie vlastnych rodicov nemozeme
a nie si nahodou adoptovany? ked si taky odlisny od nich...raz nepochopim ako sa moze dieta od rodicov tak lisit...
ja som so svojimi v uplnej harmonii...uplne ich zboznujem
igor to nemyslis vazne ze chces zdrhnut z domu ( a kam??) len preto ze sa tvoja mama o teba stará, , ma o teba zaujem a strach aby sa ti nic nestalo , a na rozdiel od tvojich rovesnikov ktori sa flakaju kade tade, ty mas normalny rezim vhodny na tvoj vek
Tak ako ja začnem.Ked som čítal niektoré príbehy tak som si pomyslel že môj život je len prechádzka ružovou záhradou.Ale skratka.Ja neviem.Moji rodičia mi vôbec nedopraju voľnosť... o mesiac mam 17 a ja musím byť cez víkend o 10tej doma.O 9-10 ešte len kamarati chodia von a ja už pomali dnu.Myslím si že by mi mali viac veriť lebo každý potrebuje voľnosť.Napr včera sa mi stalo že som šiel von s jednou kamaratkou.Šli sme na džusa a ona nestihla ten autobus na ktorý mala ísť 19:20.. tak som zavolal mame že prepač ale kamaratke ide bus až o 21:00 že do 21:15 som doma, že ja ju v meste samu nenecham aj keby čo...Tak začala byť strašne naštvatá pre hodinku čomu fakt nechápem kedže už budem mať 17.. tak mam byť cez týžden o 8mej doma.. to nieje normálne si myslím :/ potom na všetko pozeraju len cez známky v škole.. dobre priznám si... som lenivý nechce sa mi veľmi učiť.. mam tam zopár štvorák ale zato mi nemôžu zakázať chodiť von a to všetko.. mať priateľku atd atd čo každý v mojom veku prežíva.. toto ma vie na nich najviac naštvať :(( viem že oproti tomu čo sa deje vo svete.. je to problem strašne maličky.. ked sa to dá nazvať problemom.. ale ja už niekedy fakt som na dne s toho všetkého :/ rozmýšľam nad utekom z domu a to všetko :(
Skús to povedať jej rodičom. Povedz im že doma ťa to už nebaví alebo niečo také. Neviem či si sa skúsil rozprávať aj so svojimi rodičmi. Ale Tento prípad je naozaj veľmi zlý. Skús aspoň niečo také. A frajerku si váž. Je to super, že máš aspoň 3 ľudí, ktorí ťa majú radi. Myslím, že aj tvoji rodičia, ale čo keď je chyba aj v tebe. Čo si nemyslím, ale skús aj nad tým porozmýšľať. Držím palce. Verím, že to zvládneš.
ano, su to pekne slova. Ide o pohlad z druhej strany. Vzajomny respekt a porozumenie - to je to, co by som si priala. O to sa aj snazim, ale z ich strany to je nepripustne. Jednoducho u nich neexistuje ziadny kompromis, len jedno rozhodnutie - bud on, alebo oni.
Cela tato tema je mimoriadne depresivna. Je vzdy zasadne jednostranna, zo strany mladych proti rodicom. Hladisko rodicov sa tu akosi nechce vidiet, kolko museli vselicoho znasat, obetovat a zriect sa aby ten potomok dorastol do tych 18 rokov.
Ja ako rodic a stary rodic na to pozeram trochu inac.
Ak je konflikt medzi detmi a rodicmi, deti sa maju snazit aspon ciastocne respektovat pravidla, ktore rodicia davaju do hry ako zivitelia. A snazit aj o lepsi citovy vstah, lebo to je vec oboch stran podla prislovia: ako sa do hory vola, tak sa z hory ozyva.
Ked su deti nevdacne, pozadovacne a neposlusne(z hladiska rodicovskych pravidiel, samozrejme), nemozu ocakavat od rodicov, ze sa k nim budu spravat s laskou a porozumenim.
Kedysim deti pomahali doma uz od mala, neboli za to platene a boli vdacne za vsetko, co pre nich rodicia urobili.
Dnes si to nevazia, povazuju to za samozrejmu povinnost rodicov a hladia len na svoje vlastne zaujmy a casto skodlive chutky, ako predcasny sex,narok na "samostatnost"(davam do uvodzoviek, lebo vacsina z tych deti nie je schopna sa este postavit na vlastne nohy).
Samozrejme, ked sa vies postavit na vlastne nohy a nevies a nechces sa dohodnut s rodicmi na nejakej strednej ceste, odid z domu co najskor, lebo otravujes nielen sebe zivot, ale aj im a to nie je ziadna odmena za to, ze ta vychovali.
Nakoniec zelam ti len to, co ty davas svojim rodicom, aby sa ti to vratilo od vlastnych deti, ked vobec pri tej sebeckosti nejake mat budes.
Mne sice rodicia dovolili minut na brigade zarobene peniaze, ale definitivne mali na to komentar. A dnes to veru chapem, v mladosti som narobil hromadu hlupych rozhodnuti, z neskusenosti a nedisciplinovanosti a dnes viem, ze zvacsa mali pravdu, takze keby som na nich viac dal, bol by som dnes na tom lepsie.
Nuz ale to je stary problem, mladi chcu svoju slobodu, aj ked su na to este nie pripraveni a rodicia v snahe im pomoc rast niekedy nevedia pochopit, ze im uz postupne maju dat pravo robit vlastne rozhodnutia.
Jedine, co to ale vyriesi je vzajomny respekt a porozumenie. A rodinna laska, to nie je termin este zastaraly, hoci je stary uz tisice rokov.
Toto je dnes pri stale tlacenom individualizme coraz menej sa vyskytujuce, zial pre obe strany.
fakt neni zač :)
