Neviem ani ako začať. Neznesiem vôbec prítomnosť svojich rodičov a ani brata. Kazí mi náladu už len to že ich počujem alebo vidím. Teraz mám 18 ale takéto pocity k nim mám už veľmi dlho. Dôvody?Ako malý chalpec som si musel dávať peniaze na vlastné darčeky. Našetril som si pár drobných a pred vianocami mi mama povedala aby som jej ich akože požičal. NO vedel som ako to je, nič som však nevravel. Keď som bol už starší a vedel si zaobstarať trochu viac peniazí a ušetriť si ich tak sa často stávalo, že mama alebo oco chceli odomňa požičať, že im to nevychádza do výplaty. Samozrejme som im ich dal i keď som vedel, že majú pomerne dosť našetrené doma v skrini alebo na účte ale nechcú do toho zasahovať. Po výplate som sa mojich peňazí nedočkal.A keď som si ich náhodou pýtal späť začali rodičia s tým, že ma živia ,obliekajú platia mi školu a tak nechápu ako si ich môžem pýtať. Sme sa kvôli tomu vždy pohádali ale nechal som to tak. Bol som ticho.Keď som mal trvalú brigádu popri škole,peniaze chodili rodičom na účet, keďže ja som nemal svoj. Po mojej výplate som si ich pýtal, sa ma pýtali na čo mi budú.Chcel som ich na moje záujmi: šport,frajerka, kúpiť si obečenie, dopriať si niekedy lepšie jedlo,prste si spríjemniť život.Niečo som si aj ušetril. Alebo som si kúpil nový mobil,tlačiareň k PC niečo čo som potreboval. Vždy ako som si ich pýtal to bola obrovksá hádka že to miniem na hlúposti. No to, že rodičia fajčia a míňajú na to veľa penazí oni nikdy nevideli. Ja som ich chcel aspoň minúť na niečo dobré, sa kvalitnejšie stravovať, keďže mám probémy z akné. Vždy začali s tým,že ma živia... No svoje peniaze som dostal nejako. A tak to stále šlo dokola.
Teraz som na strednej tretiak.Čaká ma ešte jeden rok. Učím sa prevažne na 1, bývam vyznamenaný no mávam aj nejaké dvojky na vysvečku. Rodičia ma nikdy nepochválili za to že som vyznamenaný, nedali mi aspoň blbú čokoládu. Vždy len začnú s tým, že či tie dvojky museli byť.A popri tom oni majú len učňovku. Ja som úplne iný ako oni. Oni sa nevyjadrujú moc slušne,niekedy sa za ich správanie veľmi hambím, ich názory mi niekedy doslova trhajú žili. Ja som presný opak. Našiel som si aj frajerku podobnú mne. Jej rodičia sú úplne v pohode. Ja som často u nich. Kupujú mi darčeky na každý môj sviatok.I keď len čokoládu ale spomenú si.A popri tom sú to cudzí ľudia. Som s mojim dievčaťom veľmi šťastný. Moji rodičia ju videli len raz a ja ju nechcem k nám vodiť. Moji rodičia sa začali dosť na to ohlasovať prečo som stále ja len tam. Ak jej rodičia majú sivatok aj ja im niečo kúpim. To zase oni hovoria prečo ona nič nekúpi im alebo nezavynšuje a hnevajú sa na to. Ale ja nechcem aby ona bola u nás kvôli tomu ako to u nás vyzerá. Hádky sú tu často. Ona o tom vie, som jej všetko povedal a pomáha mi vo všetkom. Len teraz na začiatku prázdnin som mal väčšiu hádky s rodičmi a už mi praskli nervy a veľa vecí som im povedal.Nie všetko, že ich neznášam o tom nevedia. Stále obhajújú môjho brata čo skoro prepadol v 7 triede,chodí poza školu a nikto sa s ním nechce baviť čo je namyslený a drzí. A teraz som ja ten najhorší. Oco sa so mnou vôbec nabaví,mama len trochu.S bratom sa nerozprávam ja. Oco povedal mame aby mi nedávala žiadne peniaze. A ja brigádu už nemám a nemôžem si ani nijakú zohnať. Takže nemám nič. S priateľkou sme si chceli prázdniny užiť no bez peňazí to pôjde ťažko.Asi vôbec. Náš najbližší výlet povedala že ona zaplatí aj mne ,že jej to nerobí problémy.Vlastne v poslednej dobe platí všetko. Mne je to ale veľmi hlúpe,cítim sa blbo keď ona platí stále. Sme spolu veľmi šťastní už rok a pol. Ja niekedy u nich bývam do noci,pár krát ma aj zaviezli domov, sa báli aby sa mi niečo nestalo. Som tam štastný cítim sa v pohode. Ako náhle prídem domov cítim sa presne naopak. Každý je tu len nervózny a prenáša sa to na mňa. Vôbec ma to takto nebaví ešte aj keď sa začali miešať do môjho vzťahu. Vôbec neviem ako by ste mi mohli poradiť, ale aspoň povedzte svoj názor. Možno pomôže...
Neznášam rodočiov,ničia mi život
ved to je to, uz si rozumná, vieš že to môže skončiť zle. keby si bola takto "vystrájala" (podla tvojich rodičov)v 15tich, uz by to takto tragicky nebrali. držím ti palce, máš oboch rodičov, zázemie, ale sloboda ti chýba. bez nej sa nemôžeš rozvíjať, kamarátov potrebuješ tiež. matka nemôže byť na tebe závislá. nemôžu ti zakazovať, s kým sa máš baviť. bože, 22...nie 13
ano, chapem...je to presne ako vravis, tym ze si bola dobre poslusne dievcatko, zvykli si na to ze ovladaju tvoj zivot a robis co chcu oni. puberta má svoj zmysel...chod za svojou láskou,možno sa spáliš, ale tak to už chodí
tým, že si nemala frajerov, je to o to bolestivejšie, máš viac rozumu tak viac rozmyslas nad dôsledkami, v 15 by si to neriesila, proste by si isla za ním. este k tomu, máš oboch rodičov, visia na teba obaja, nemas to ľahké, ale nič zlé nerobíš. ver si.
zufalka, je toto tvoj prvy vztah? nemala si doteraz frajerov? si jedinacik? ak to nie je prvy vztah, boli takito aj pri inych, ci len pri tomto?
musis si najst vlastnu zivotnu cestu, robit vlastne chyby a spravni rodicia by to mali chapat. mozno ta chcu ochranit pred problemami ale robia to nespravnym sposobom ... je velmi pravdepodobne ze vztah s priatelom nevydrzi ale rodicia takymto nasilnym sposobom nemôzu ovplyvnovat tvoj zivot...si uz dospela. nemas to lahke, musis ratat s tym, ze ked vztah zlyha, ostanes sama, a samej sa tazko zhana byvanie. ale laska si nevybera, vies kazdy ma pocit ze je to ten pravy a navzdy, ked je v stave zalubenosti. dobre si to rozmysli.
zufalka22
na tvojom mieste by som, slušne povedané, kašlala na takých rodičov...
tu sa da spravit len tolko, ze ked si najdes brigadu/pracu , zalozis si vlastný úcet, a ked to bude len trochu mozne, musis sa odstahovat, ak sa s nimi neda najst rozumna rec, alebo byt doma co najmenej.
ja som to tu vsetko necital, ale zrejme sa budem opakovat po ostatnych...vidim jednu cestu, dokoncit skolu a odstahovat sa, bude to tazsie ale budes mat vacsiu pohodu, ak frajerkiny rodicia su v pohode tak ti mozno z casti pomozu...ina nechapem preco si neurobis vlastny studentsky ucet, mozes si ho urobit bez suhlasu rodicov ak nemas este 18 a mesacne naklady byvaju minimalne pripadne ziadne na studentske ucty. ak sa chystas na vysku skus riesit daky intrak ak sa bude dat a domov chodievaj co najmenej. kazdopadne ti drzim palce a nevzdavaj sa..stale ver v lepsiu buducnost
Caasio, no ja by som ti tiež poradila aby si sa od rodičov najprv odsťahoval. Nech ťa neťahajú ku dnu. Dohodnúť sa s priateľkinými rodičmi na určitej dobe (rok?), ktorú by si s nimi býval. Tvojim rodičom to slušne a s úctou vysvetliť - že si s nimi nerozumieš a nechceš im ubližovať.. máš svoju predstavu o živote, ktorá je dosť iná od toho ich života.. A keď budeš mimo ich vplyvu sústreď sa na seba, školu, priateľku a na to čo chceš. Nevadí, že NEVIEŠ ako to dosiahnuť.. proste VŠETKO NEJAKO dopadne. Neboj sa. Ak nepôjdeš na výšku nájdeš si prácu. Ak si nenájdeš prácu tu, pôjdeš von (a možno tam budeš mať šancu aj robiť, aj študovať, aj vyžiť a užiť si život.. tých možností sú stovky :).
A tiež nezabúdaj na to, že rodičia, nech sú akýkoľvek, sú tvoje korene. Neodstrihávaj sa od nich (hnevom a nenávisťou), lebo podkopávaš tým nohy len sebe, nikomu inému. Teraz si na nich naštvaný, nenávidíš ich, máš na to pádny dôvod. Ak s nimi zostaneš bývať, bude to len horšie, ak nie stále také isté. Keď sa ti podarí dosťať sa od nich ďalej, pusti ten hnev zo seba von (predstav si, že sa s nimi rozprávaš a všetko čo ti na nich vadí im vykrič akože do tváre) a rodičom odpusť. Nemusíš ich mať rád, ale snaž sa dopracovať aspoň k neutralite. Sú akí sú, sú to tvoji rodičia a na tom už nič nezmeníš.
