Nedokážem veriť ľudom... Mám prácu, kde dennodenne prichádzam do osobného kontaktu s množstvom ľudí. Som tam rok, no za ten rok som si všimla, že ľudia by pre peniaze spravili čokoľvek, že klamu, podvádzajú, okrádajú... a je im to jedno. Nedokážem preto veriť nikomu, a ešte aj expriateľ bol taký "milý", že celý náš "vzťah", pol roka, to ťahal na dve strany, nakoniec sa rozhodol pre tú druhú (alebo prvú? neviem, ktorá bola tá druhá). Po tejto rane, čo sa mi priznal, si už ani neviem nájsť vzťah. Každý mi stroskoce do mesiaca, vždy to ukončím skôr,ako sa to vôbec začne,lebo "čo ak ma zas oklame, využije?". Neviem takto existovať, chcem to zmeniť, ale nemám v sebe silu, neviem kde začať. Svoju prácu milujem a nemenila by som ju za nič na svete. V podstate je to jediné, čo ma na tomto svete baví, preto som 12hod. v práci, aby som nemala čas na svoje "problémy a starosti", lebo neviem sa pohnúť, stále ten istý kolotoč dookola. Nechcem to už nikomu vešať na hlavu s mojich kamošiek, nikto by to nehápal... oni majú kopec svojich problemov,nechcem ich zaťažovať, a v podstate neverím už ani im... ani s rodičmi som nikdy nemala dobrý vzťah, nikdy mi nedali najavo, že ma majú radi a v živote ma nevideli trápiť sa. A v podstate takých ľudí je málo. Pred svetom vystupujem ako veselá optimistka, vždy sa smejem a hrám sa na šťastnú, v práci sa musím usmievať na klientov a s úsmevom odolávať ich narážkam a pripomienkam na firmu, v ktorej pracujem. Som povrchná, lebo musím... Ale ja tak nechcem žiť.... :(
Neverím ľuďom - neverím ničomu/nikomu
tá práca ma baví, len ma tam nebavia práve také typi ľudí ako som spomínala... a nerobím tam pre peniaze, ale preto, aby som nemusela byť doma... a si myslíš, že mám 17, či čo? o mňa sa nemusia starať rodičia, som samostatná... a neľutujem sa, len som zamrzla na určitom bode, z ktorého neviem výjsť, čo sa tej nedôvery týka... ale vidím, že tu asi márne čakám pomoc...
sorry nikusa, ale trosku Ti sibka, alebo ze by si mala naozaj tych 15-16rokov???? Ako Ta moze bavit praca, ktora sa Ti hnusi??? Ved to sa nejako vylucuje, nie? Nemas rada, ze ostatni idu po peniazoch, tak preco pracujes pre danu spolocnost a nenakontaktujes sa napr. na nejaku nadaciu a nejdes zachranovat napr. deti do Afriky???
Mozno by Ti dali rodicia najavo, ze Ta maju radi, keby si im aspon raz dala najavo, ze sa trapis, verim tomu, ze by Ta podrzali, to by im nedal ich rodicovsky pud. Ty tiez si musis hladat cestu k nim a nenechat to len na nich...
Podla mna odid aspon na rok do zahranicia, ked sa postavis na vlastne nohy, tak mentalne dospejes a budes rozmyslat ako normalny dospely clovek a nie ako decko, ktoremu kazdy krivdi a ublizuje..
viem... no ale neviem ako z toho von....
V podstate som chcela napísať podobnú reakciu v tom zmysle že musí byť nesmierne vyčerpávajúce sa neustále takto ,,štylizovať,,do role spokojnej a šťastnej osôbky...ale súhlasím s tým že takáto pretvárka nie je veľmi dobrá... je to extrém ktorý ti len zaťaží psychiku.
nemám ani 15, ani 16 rokov, a nie je to len o tom jednom človeku, ale o 50 ľudoch denne...
Máš 15 - 16 rokov? Alebo si zaostala nejakým spôsobom vo svojom vývoji?
Dievča preber sa!
Pripadá mi, akoby si len dospievala.
Neľutuj sa!
Nauč sa žiť v reálnom svete, buď k sebe dobrá a snaž sa trochu vyliezť z tej svojej ulity - reality, ak to neurobíš zmagoríš.
Čo tu riešiš? To pominie, veľa pracuješ, viac relaxuj a rob, čo ťa baví!
Čo tam po 1 idiotovi! Takých ešte bude! Predsa na tom sa učíme, nie?
Nechaj život plynúť, neanalizuj svoj každý krok dopredu, vypusti to z hlavy, jednoducho sa sústreď na to, čo v danom momente robíš a tak objavuj krásy maličkostí a každodennosti.
Čau!
moji známy v mojom okolí? prestala som aj vonku chodiť už, lebo všetky kamošky sú mimo, bud odišli za prácou alebo do škôl...
a co to je za praca? tak na zakaznikov hej, to su cudzi ludia, a ked musis tak musis. ale myslela som skorej na tych znamych, v tvojom okoli.
ale v práci sa musiem usmievať na zákazníkkov a tváriť sa, že je všetko ok. Niekedy mám také situácie, že mi trhá srdce, celá sa chvejem a do očí sa mi normálne tlačia slzy, ruky sa mi trasú, ale musím sa usmievať... ved to je choré... ale proste tak to musí byť, ked chcem byť vo svojej práci, musím byť nadovšetko milá a usmievavá... A potom večer sedím doma na balkone do druhej do noci, fajčím jednu za druhou, trasiem sa a plačem ako malé decko... :(
bud s tym budes nadalej zit, ale ked nechces, tak to budes musiet zmenit. myslenie, styl, skus sport. a ludom sa verit neda, ani ja neverim nikomu, a neskryvaj sa pred ludmi za to co nie si, nehraj sa na stastnu, aj ked je to fajn, ale pre koho? pre teba urcite nie, ludia si povedia ze si stastna, ze nemas starosti a problemy, a ze nepotrebujes pomoct, a pri tom to moze byt inak, a bude trpiet tym len ty. Nehovorim ze sa pred nimi mas zosypat, alebo hovorit o tom ako ti je zle zo vselicoho, a stazovat sa. Zit len taky priemer, nepretvarovat sa ale ani nehovorit o sebe cely zivot, a mysliet si o kazdom svoje.
