Pre introvertov

A viete prečo sa správate ako ,,extroverti,,???

Pretože nedôverujete len tak hocikomu!

summit. - opäť ako keby mňa niekto opísal no opakujem Vám, že introverti jednoducho neexistujú!!!

Ja prežívam to isté.

ja som extrovert, ale zivot ma niekedy tak nici, ze mam chut sa uzavriet do seba a odstahovat sa niekde na opusteny ostrov!

summit, som na tom podobne.. nechces pokecat? ak ano napis mi na tento mail: magicaltasteofmusic@gmail.com

Tak, v mojom prípade neviem, či som introvert, alebo blázon...

Ako druhák som menil ZŠ a odvtedy mám problémy sa s kýmkoľvek baviť. Osobne neznášam akýkoľvek osobný kontakt, a to či s rodinou alebo so spolužiakmi. Kamarátov nemám, jediný ľudia, s ktorými sa bavím mimo rodiny sú dve, tri spolužiačky. Ináč nič.
Ale cez internet sa s ľuďmi bavím úplne bez problémov, len osobne to nejde.

Ani neviem, či introvertom aj naozaj som alebo ide o otázku sebavedomia. Asi najskôr ide o nejakú kombináciu.

V spoločnosti, ktorú poznám, i keď jej nie je veľa, sa správam, povedal by som, že extrovertne. Som v blízkom okruhu priateľov obľúbený, tak povediac \\\"uznávaný\\\" kvôli inteligencii, kreativite, vodcovstvu a hlavne kvôli zmyslu pre humor (akurát to po sebe čítam, asi v živote som sa takto nevychválil :) neberte to ako nejakú namyslenosť). Avšak, ani táto spoločnosť, ani tento okruh nevie toho veľa o mojich pocitoch. Dokážem sa porozprávať skoro o hocičom, no moje pocity sú hlboko vo mne a vydolovať sa nedajú. Alebo dajú? Veľmi ťažko. Asi nikto nevie, čo cítim. A môžem povedať, že ma to trápi.

Ďalší problém je ten, že ten okruh, kde sa takto správam, je úzky. Akonáhle som s niekym cudzím, zrazu sa cítim byť zviazaný. Dokážem prehodiť slovo, no iba jednoducho, bez nejakých emócií. Akurát tak premýšlam a zdá sa mi, že celkovo dosť potláčam emócie.. Otázka znie: Prečo? Prečo sa nedokážem prejaviť a odviazať? Neviem..

Vo všebecnosti viem vypočuť ľudí, viem im aj poradiť, no nerád a takmer vôbec neriešim moje vnútorné problémy s inými.

Rozmýšlam nad všeličím, prečo to tak je. Keď som bol malý a mal som možno tak do 10 rokov, tak som takýto nebol. Všetci dospelí, čo ma vtedy poznali vravia, že som bol práveže úplný opak. Napadá ma, že sa to vo mne muselo v dôsledku niečoho potlačiť. Občas aj teraz cítim, že by som proste chcel spoznávať ľudí a podobne, že by som chcel byť v spoločnosti a chcel byť možno aj trochu na očiach. Lenže to nejde.

Určitý odpor alebo ako to nazvať ku spoločnosti mám kvôli jej povrchnosti. Som mladý človek a obklopený som pochopiteľne mladými ľuďmi. S veľkým množstvom z nich, asi s väčšinou, čo poznám mám však ale rozdielne predstavy o živote, hodnotách a riešim iné problémy. Keď sa k tomu pridá ešte aj tá moja v úvodzovkách výrečnosť, čo sa tohto týka, tak je to potom úplne na nič.

Postupne, no pomaličky sa mi zdá, že robím pokroky, čo sa týka sebavedomia a celkovo takej všeobecnej výrečnosti. Kde ale pokroky nerobím je tá výrečnosť o pocitoch, tam zatiaľ ani muk :)

Je toho veľa, rád by som ešte o tom s niekym pokecal.

111monnika :) ako keby som si prečítal o sebe.

parkrat sa mi stalo, ze ludia z mojho okolia, s ktorymi som nemala ziadny problem, naopak, navonok korektne, az priatelske vztahy, velmi rychlo vyuzili nejaky moj chybny krok sposobom, ze velmi radi mi dali najavo, ze uz chapu, preco ma mnohi neznasaju, nic konkretne, ale zgustli si na tom, ze mi mohli dat najavo, ze som mnohym nesympaticka, aj ked sa vlastne nic nestalo,

vtedy som si uvedomila, ze som nejaka divna, cudna, a rozmyslala som, preco:

pracujem s ludmi, kazdy den mam novych klientov, klienti ma maju naozaj radi, je to tym, ze kazdemu davam pocit dolezitosti a kazdeho uprimne pocuvam, zaujimam sa o nich,
a po par minutach mam ich osudy na dlani, je zvlastne, ze viem o nich velmi vela, akoby sme sa dlho poznali, a pritom oni o mne nevedia nic, ja ich len pozorne pocuvam (nielen ich, kazdeho),

v kolektive navonok to vyzera tak, ze som oblubena, a ze ma okolie respektuje, v praci mam velmi vrele vztahy s viacerymi, som uznavana ako profesional, patrim medzi najlepsich vykonnych pracovnikov, som vesela, dost vyrazna, pracovne prezentacie urobim lavou zadnou, na poradach strategie a ostatne riesim iba ja, vlastne, vsetko co sa tyka prace, ma velmi bavi, som odusevnela pre pracu, a nepozeram vtedy okolo seba, idem za cielom, no som aj dost nekonvencna, veci vidim inac ako ostatni, obliekam sa trochu extravagantnejsie, a este sa mi aj dari,

a preto si kazdy mysli, ze som ukazkovy extrovert, dokonca ma tak raz na firemnom testovani aj zhodnotil asset,

no je to uplne inak, nikto, naozaj nikto v mojej praci ani len netusi, ako sa vola moj muz, ako vyzera moja dcera, kolko ma rokov, aka je, a vsetko okolo toho, nikdy nikto nevidel ani jednu fotku mojej dcery, rodiny, netusia, ako prezivam udalosti, asi ani netusia, ci som sa vydala, alebo nie,

trochu blizsi ludia si myslia, okrem dobrych vlastnosti, ze som aj povrchna, arogantna, sibnuta, chaoticka, tym, ze su ku mne trochu blizsie, tak si myslia, ze ako priatelia mi mozu poukazat na moje protivne stranky, radi ma ohodnotia, samozrejme v zmysle vyssich cielov, aby ma zlepsili,

a len par mojich najblizsich priatelov, vlastne len dvaja, ma naozaj poznaju, chapu moje pohnutky, konania, poznaju moje strachy a trapenia, vedia, co mam naozaj rada, kde sa citim bezpecne, co ma bavi, s kym rada travim cas, atd.....,

a tak som si uvedomila, ze som az prilis velky introvert, navonok s prejavmi extroverta, a preto sa javim ako cudak, ako ina, vybocujuca z radu, a neustale musim bojovat proti vacsine, z coho som dost unavena, nebavi ma to,

a tak som dospela k poznaniu, ze to, ze som ina, ze vidim veci inac ako vacsina, prameni z toho, ze som introvert, a nie preto, ze by som bola tlk, a nemusim sa snazit menit samu seba len preto, aby som nevytrcala, a nastastie mam pri sebe ludi, ktori su mi stale oporou, ktorych nadovsetko lubim, aj oni mna, a velmi si to vazim

tichá voda brehy myje, ako sa vraví ...:) sme nebezpeční, pozorujeme, číhame na vás, pozor na nás :) kto viac počúva ako rozpráva, veľa sa dozvie. ale je fajn ked to dáte aj von, nech aj ostatní vedia, čo máte v hlave. nemáte sa za čo hanbiť.

U mňa sa to prejavuje tým, že nemám rád keď vstupujem do nového prostredia medzi nových ľudí. V tých prvých dňoch tak skôr vnímam, pozorujem ostatných. Ale neskôr som schopný si nájsť medzi týmito ľuďmi niekoho s kým potom normálne komunikujem. Potom mi vyhovuje to, že ho už aspoň trochu poznám a aj on mňa. Pre mňa je však problém v tom, že na mne je asi príliš vidieť, že som introvert. A niekedy ma ľudia, ktorí ma nepoznajú zaradia do nejakej škatuľky ľudí, ktorí nič nevedia. A potom sú tí ľudia prekvapení keď niečo ovládam oveľa lepšie ako oni. Neskôr mi potom povedia: To je pre nás také prekvapenie, že ty to tak perfektne ovládaš, to by sme na teba nikdy nepovedali. Aby som to zhrnul, niekedy mám pocit, že niektorí extroverti podceňujú introvertov len preto, že pôsobia tichšie a skromnejšie ako tí ukecaní.