Dieťa ako nechcená záťaž, úľava, že sa ho človek zbaví ... Tie slová až mrazia. Sme predsa ľudia a odhadzujeme vlastné potomstvo. Dieťa, ktoré sa počne ako zázrak lásky dvoch ľudí, je nechcenou záťažou.
Aká je to však láska, keď prijímam druhého, ale neprijímam jeho plodnosť? Keď kladiem svojej láske podmienku - toto áno a toto nie? A to, čo je prirodzeným ovocím lásky, beriem ako vedľajší nepotrebný produkt?
Je ľahšie zbaviť sa dieťaťa, ako zmeniť seba a svoje správanie. Je ľahšie dať "to" preč, ako vstúpiť do seba a rozhodnúť sa zmeniť svoje odmietanie na prijatie dieťaťa, keď už je tu. To by však stálo námahu, premôcť sa v mene lásky. Veď ak naozaj milujem svojho partnera/partnerku, nemôžem nemilovať jeho/jej/naše dieťa. Ľudia, ktorí sa skutočne nemilujú, by sa nemali milovať ...
Je smutné, že sa stalo pravdou to, o čom píše prorok v mene Boha: I keby žena zabudla na svoje dieťa, Ja na teba nezabudnem.