Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

kafe

neboj zombík, všetci sme tu :)
Keby som ja mala v 20-ke taký postoj k životu ako ty, mohla som byť kdesi inde.. ale trvalo mi desaťročie prísť na veci, ktoré ty už vieš. A vidíš ako ti to pociťovanie ide :) pomaly ale isto.. zvládneš to dievča.

zombie

Ahojte :) uz tu asi nebudete, ale aj tak sa potrebujem vyjadrit :D

plochyzemiak: tvoja otazka ma celkom zaujala, kladlo mi ju uz tolko ludi, ze sa asi budem musiet dost zamysliet nad tym, co rozpravam. I ked som sa prave tomu premyslaniu chcela vyhnut :D

apropone: ja tomu zombiekovstvu nehovorim zivot, ved prave preto som sem napisala... aby som sa z toho dostala.

A neviem, co ti na to povedat. Dakujem. Neberiem to ako utok. Jednoducho mas pravdu. Medzi takych "dristacov" ako opisujes ty sa zaradit nechcem, i ked momentalne som asi prave tam, kedze som este v zivote nic nedokazala, ze? :)
Ked sa prestahujem, budem zit uplne inak, takze na dristanie cas mat nebudem, to len teraz, ked neviem kam dalej... neboj sa toho, uz vas tu dlho spamovat nebudem. :) Len som chcela prist na to, ako sa z tej situacie dostat, pretoze sa nechcem zbytocne upinat na buducnost.
Teraz sa snazim tesit aj z toho, co som mala na veceru. A som viac vdacna za to, co mam... znie to sialene a potom sa ma podobne ako plochyzemiak pytaju, co som hulila, ale vies, ze ono to funguje? nedavno ma mama strasne nahnevala. a ja som sa rozplakala!!! to ma dost prekvapilo, pretoze to nie je medzi zombiekovskymi priznakmi. a hned na to som sa strasne zacala tesit, lebo som sa zrazu citila ako clovek. chore co? :D
a teraz som opat prisla na to, aky je to pocit. vobec sa mi to nedari udrzat, ale ide to. vzdy ked sa mi podari vecer potesit z hocakej somariny, co som cez den videla, ale co sa mi stalo. napr. ze na mna niekto usmial... a potom si to rano zopakujem. A potom mam lepsiu naladu(hlavne ma prekvapuje, ze nejaku mam) aj ludia su vtedy milsi. Inak sa spravaju. Okrem mojej maminy, co do toho celeho nezapada a ja nemam sajnu preco.
Proserpina mala by si to vyskusat. Je to zvlastne, ako to zazracne funguje... a kedze ty zombie nie si, malo by to ist teoreticky este lahsie.

mnamka257: Dakujem Ti za tu stranku, pozerala som si to, ale to mne nepomoze. Ani s tou mojou mamou to nie je take jednoduche. Ak zo mna uz idiot nie je, tak sa ani nestane. Na to si dam pozor.

mnamka257

jajka001 neviem ako podla inych, ale podla mna si to napisala krasne a niektore veci som si ujasnila aj ja sama, takze ti velmi pekne dakujem, si uzasny clovek :-)

mnamka257

stale si v stdiu, ked len zistujes co ta bavi. povedz svojej matke, ze ti to nerobi dobre ako sa sprava a nici ta to. a ze ked na teba stale takto kricat, naozaj sa z teba stane ten idiot. ja to mam zase tak, ze viem, co chcem dosiahnut, no v poslednom case sa mi to akosi nedari. dobre typy na tento problem najdes na www.girls-life-br.blogspot.com v teme tajomstva uspechu. drzim ti palce. :-)

apropone

Ano, myslel som to tak, ze je uplne v poriadku (dokonca je nevyhnutne) dokladne si premysliet a zvazit napr. svoje rozhodnutia, premysliet si komu sa mozem s cim zdoverit, premysliet si, co budem mat na veceru :-), ci si kupim psa atd., atd. To su predsa zalezitosti, o ktorych sa premyslat ma a v tychto pripadoch to vacsinou ani neboli...prave naopak, mozeme sa tym vyhnut buducim problemom. Ale prehnane premyslanie a filozofovanie nad zmyslom zivota, nad tym na co som tu, nad tym, co bude, ked ma viac nebude, utapanie sa v ziali, v sebalutosti, trapenie sa dookola nad vlastnym momentalnym nestastim, preco je slovo slovom atd.?...to je iba mrhanie energie a nic pozitivne to aj tak do zivota nikoho nikdy neprinesie...skor naopak. To sem radsej napiste, co budete mat dnes na veceru a aku radost vam robi vase nove steniatko...tym ma (a myslim, ze nielen mna) aspon pozitivne naladite a date mi inspiraciu na nejaku chutnu veceru.

Coc-tadielka

jáj len to chcem ,že tie časy dúfam že skončili u mňa ,lebo aj ja keď som už fakt nad čím nemala premýšľať,tak som presne nad tým premýšľala ... (slová,jazyk,reč,zmysel života,nespravodlivosť,osud....a pod.)

Coc-tadielka

Prečítala som si celú diskusiu a neviem kto to tu písal napr. o tých slovách,že sa zamýšľa nad tým ,prečo je akurát slovo slovo,akoto že tomu všetci rozumejú a podobne.Prečo sme na svete a podobne. No také časy dúfamže navždy skončili. Treba hlavne prestať myslieť nie v zmysle,že ostať sprostým a nepoužívať rozum, ale prestať sa zamýšľať nad životom a začať ho žiť !!! Čím viac sa budete vŕtať a zmátať sa v týchto filozofických úvahách,tým viac vám život prestane dávať zmysel.Možno si myslíte ,že tým konečne prídete nato,prečo ste tu a podobne ale bohužiaľ nieje to tak.Viem o čom hovorím.Môže vám vaša myseľ dnes nahovoriť ,že vaším zmyslom života je to a to,a nadruhý deň je to všetko preč.Aj ja som mala samovražedné myšlienky,no fakt samovražda NIČ nevyrieši a NIKAM nevedie.Už aj keby som mala žiť ten najúbohejší život,tak ho budem žiť,lebo ho mám právo žiť. Nato som sa predsa narodila.Treba prestať brať tie myšlienky až tak strašne vážne a prestať robiť zo života až takú tragédiu. A začať môžete deň čo deň odznova :) A inak úplne súhlasím s príspevkami od -apropone- !!!

apropone

prosperina, ale tym, cim si prechadzas ty si preslo alebo este iba prejde mnoho ludi...ver tomu. Ide o to, ze niekto je schopny sa tomu postavit a casom aj spravit nejaky ten krok k naprave alebo aspon k tomu, aby sa veci trochu pohli. Niekto sa k tomu kroku este neodhodlal, ale nikdy nie je neskoro...tym som nechcel povedat, ze tie 30-40 rocne dievciny uz nieco prehrali...to vobec nie. A ked sa ti ten krok podari spravit a spolu s tym si najst v zivote aj pekne aspekty tak uvidis, ze sa vsetko da. A potom sa budes smiat sama na sebe...takyto extremny unik podla mna nie je vobec riesenim. Zivot nie je pre mnohych lahky, to je pravda, ale aj tak ho chcu zit...treba si uvedomit, ze jestvuje mnoho ludi, ktori maju omnoho viac problemov, ale aj tak chcu a potrebuju bojovat. Chcel som ale povedat, ze v neutesenej situacii nie je dobre nad svojou neutesenou situaciou prehnane uvazovat, lebo potom je clovek este smutnejsi...ale radsej sa zamysliet nad tym, akym sposobom by sa dalo nieco pohnut k lepsiemu...riesenie vzdy existuje...nevzdavat sa...

proserpina

aj môj brat mi často pripomína, aby som sa nehrala na múdru a to mu nedopoviem ani celú vetu:-) Takže doma pekne držím hubu.
hej, ja viem, že prehnaným premýšlaním nič nedosiahnem, ale ako sa toho zbaviť? Snažím sa o to 10 rokov. Niekedy sa mi to darí, niekedy nie, veľmi si želám, aby som sa stala mentálne zaostalou, aby som už konečne nemusela rozoberať všetko čo ma napadne.
Ale už som rezignovala, nemám motiváciu prečo by som to mala robiť, keď je to tak ťažké...prečo si radšej nezvoliť jednoduchú, účínnú met´du - smrť?
Kludne ma považujte za zbabelca, egoistu a neviem čo ešte ale už mi je to jedno...každý kto ma pozná mi len vyčíta že by som mala brať ohľad na mamu, babku, že ma majú radi a podobné reči. Ale keby brali ohľad oni na mňa, tak by pochopili, že sa tu len trápim, a to len kvôli nim, aby boli šťastní. Už mi došli nervy všetci ma serú.
Aj tak sa svet nezrúti, keď bude o jedného blázna menej.