Každý má právo na lásku, alebo môj životný príbeh

Ahojte všetci,
vďaka okolnostiam, ktoré som ani veľmi nemohol fyzicky ovplyvniť budem mať tento rok 40 rokov, a ešte som nemal vzťah, ani žiadnu sexuálnu skúsenosť, takže som panic.To, že som v 40 rokoch panic nie je pre mňa až taký problém, ako nadviazanie nejakého vzťahu v takom veku, keď som ešte žiadny vážnejší vzťah nemal. Ale idem po poriadku. To,že som v 40 rokoch panic, a že som nemal ešte žiadny plnohodnotný vzťah je malicherné, a nič oproti tomu čo som musel zažiť, a čím som všetkým musel prejsť. Nepíšem to tu všetko preto, aby som sa ukájal v sebaľútosti, alebo aby ma niekto iný ľutoval, to mám už dávno za sebou, a vlastne to, že som sa prestal ľutovať, a snažil sa vychádzať a budovať na tom čo mám k dispozícii, tak tomu vďačím,že som po zdravotnej stránke na tom ako som, aj keď niekto by sa už možno odpísal. Ale to nadviazanie vzťahu začína byť pre mňa vážny problém, a myslím, že každý má právo na lásku, neprišli sme na túto zem, aby sme žili sami, ale aby sme vytvorili, alebo sa aspoň pokúsili vytvoriť harmonický vzťah, medzi mužom a ženou, inak by to nemalo zmysel, a všetci by sme boli zahľadený len do seba, správali sa egocentricky a arogantne. Ale my sme tu, aby sme si pomáhali, aby sme robili chyby, aby sme sa dokázali ospravedlniť, a priznať si chybu, aby sme zdieľali s partnerom to dobré, ale aj to zlé, aby sme sa dennodenne presviedčali o tom, že nikto nie je dokonalý, a nemôžme to chcieť ani po svojom partnerovi. Všetko to začalo zdravotnými problémami. Do šiestich rokov som nemohol chodiť, stále som letel do jednej strany, do škôlky som kôli tomu nemohol chodiť, a do školy som začal chodiť neskôr, nakoľko som chodil stále po vyšetreniach. Keď som začal chodiť po vlastných a aj do školy, stále som odpadával, pri zrýchlenom pohybe, mi začalo triasť nohami a rukami, a išiel som k zemi. Lekárske prístroje boli v tom čase na takej úrovni akej boli, takže mi nedokázali určiť čo mi vlastne je, a lekárom som to nemohol ani ja, ani rodičia ako dokázať, tak mi do lekárskej správy napísali diagnózu: Psychicky labilný s vysokým stupňom mentálnej retardácie.A táto diagnóza išla so mnou asi od 10 rokov. Lekár čo mi stanovil túto diagnózu už nežije, ale keď som mal možnosť, tak som sa pýtal lekárov, ktorý tú diagnózu neustále len opisovali, a nesnažili sa nájsť pravú príčinu.
Moja otázka znela: Ako mohol človek psychicky labilný s vysokým stupňom mentálnej retardácie, teda inak povedané čistý blázon a šialenec, ako som bol tiež mnohokrát označený vyštudovať strednú školu s vyznamenaním a maturitou? Je to vôbec možné? Som toho živým príkladom, takže je to možné. Možno by bolo pre mňa lepšie, keby som skutočne tým bláznom, či inak povedané mentálne retardovaným. Aspoň v mojich školských rokoch, lebo tým psychickým a fyzickým týraním, ktorým som musel prejsť zo strany lekárov, učiteľov a najmä spolužiakov. Áno, aj fyzického týrania. Dodnes si pamätám riadnu facku od učiteľa telesnej výchovy, keď som sa mu snažil vysvetliť, že nemôžem skákať cez kozu a vykonávať zrýchlené pohyby, lebo odpadnem. A keď som skutočne odpadol, a začalo mi triasť rukami a nohami,sú to nekoordinované pohyby, ktoré svojou vlastnou vôľou nedokážem ovplyvniť, tak ma doviezli lekárovi, pozreli do zdravotných záznamov, a na očiach som im videl, aha veď to je blázon a simulant-to, že som simulant mi povedala detská lekárka: A nevymýšľaš si tak trochu? Nechápal som to, mama to nechápala, tak ja budem simulovať odpadnutie, a budem sa hádzať o zem, a riskovať vážne ublíženie na zdraví.Vôbec to neriešili, lebo som mal všetky možné vyšetrenia od Bratislavy až po Prahu, zdravotný záznam mal v mojich 10 rokoch hrúbku 200-stranovej knihy, a nezistili nič.Takže z tohto pohľadu by sa dali chápať ich reakcie, ale z pohľadu ľudského voči dieťaťu to bolo niečo strašné. Nechápal som to, plakal som, a v takom mladom veku som sa už cítil beznádejne. Mama plakala tiež neustále, lebo mi nevedela pomôcť. Jedného dňa som sa spýtal mamy, mal som asi jedenásť rokov: Mama, prečo som sa narodil, ja chcem zomrieť. Dodnes toho ľutujem, lebo mame som tým vtedy veľmi ublížil, a zlomilo jej to srdce. Nie je nič horšie keď má matka choré dieťa, vidí ako sa trápi, ako ho odsudzujú spolužiaci, lekári, celý systém, a nemôže mu pomôcť. Vtedy so svojim detským mozočkom som to tak nechápal, ale s odstupom času som prišiel na to, že moja mama trpela tak isto, ak nie viac ako ja.Tú príhodu na telesnej som už opísal, tatovi som doma povedal, že učitelia ma nútia do vecí, ktoré fyzicky nezvládam, že ma prestanú poslúchať ruky, nohy, a odpadnem, a že už mám z toho veľký strach.Tak tato prišiel do školy, dohovoril triednej bez hádky, či nadávok, len jej povedal, že ja som jeho syn, a neželá si, aby mi ubližovali, lebo, že to poženie vyššie. A keď tato odišiel zo školy prišla za mnou triedna, a bez jediného slova mi dala riadnu facku. Len mi pohrozila, že beda keď to poviem rodičom, a že ja patrím do ústavu, a do inej školy, a že ona sa o to postará. Našťastie sa jej to nepodarilo, ale o tej druhej facke sa už rodičia nedozvedeli, mal som už strach.Čo mohlo dieťa v mojom veku robiť, neboli žiadne linky nádeje, vládlo sa tvrdou socialisticko-komunistickou rukou, a chorý, bez ohľadu na to, či to boli deti, alebo starci boli pre spoločnosť na obtiaž, a stáli ich veľa peňazí, čo každodenne dávali nepriamo takto postihnutým pocítiť, a odstrkovali ich na samotný okraj spoločnosti.V jednom ročníku ma z telesnej chceli nechať dokonca prepadnúť, lebo lekári mi odmietli dať potvrdenie, že nemôžem vykonávať cviky, ktoré vyžadujú zrýchlené pohyby a podobne.Chápete to? Ďalšia nepríjemná príhoda, ktorá sa mi stala tiež na základnej škole, kde bol od určitého ročníka povinný plavecký výcvik. Doma som nepovedal, že máme plavecký výcvik, lebo som nechcel mať problémy potom zasa v škole. Zaradili ma medzi neplavcov, bolo tam málo vody, inštruktorka ma naučila základy plávania, keď mi to ako tak šlo, išla sa venovať ďalším, a ja som začal už pociťovať únavu, a dostavili sa moje zdravotné problémy, a išiel som ku dnu, posledný môj pohľad bol na veľké hodiny, oproti bazénu, kde ručička hodín ukazovala takmer presne 16:00.To bol posledný obraz, ktorý sa uchoval v mojej hlave, hodiny s časom začiatku môjho konca. Pod hladinou si nepamätám, že by som dlho trpel nedostatkom kyslíka, síce som mal nohy a ruky ako ochrnuté,ale som sa ani nesnažil brániť. Cítil som sa chvíľu uvoľnene, a bral som to ako šancu vymaniť sa konečne z tohto trápenia. Ano prebehol mi hlavou, ako na filmovom plátne môj krátky detský život, a vzápätí som sa pohltil do tmy, a necítil som už nič, až keď som sa prebral po privolaní ošetrovatelov. Pod vodou som bol niečo cez 15 minút, podľa lekárov som mal byť už mŕtvy,ale nebol som, dokonca som nemal v sebe takmer vôbec žiadnu vodu. Ozaj som im nechýbal, dve inštruktorky si nevšimli počas 15 minút, že jedno z detí už nie je na hladine, ale zistil to až jeden zo spolužiakov. Najviac ma potom neskôr trápilo, že pri tom topení som chcel sebecky zomrieť, aby som sa ja zbavil trápenia, ale nepomyslel som na trápenie mojiich rodičov. Nakoniec to dopadlo tak, aby si škola zachránila kožu, tak detská školská lekárka ma poslala na jedno vyšetrenie, a po príchode z vyšetrenia mi oznámila, že mám vrodenú srdečnú vadu a sklony k epilepsii, o čom nikto nevedel, takže škola nenesie zodpovednosť. Už vtedy som tušil, a hlavne moji rodičia,že niečo nebude v poriadku, keď to čo mi nezistili za 10 rokov, zrazu zistili za týždeň. Ale nechali sme to tak, a s odstupom času som zistil, že to bolo dobre, lebo len vďaka tomu sa mi podarilo potom už dochodiť základnú školu bez problémov, nakoľko sa v mojich záznamoch vyskytol síce nepravdivý, ale pre mňa, a pre mojich rodičov veľmi dôležitý údaj-vrodená srdečná vada, takže učitelia a spolužiaci mi už nemohli ubližovať, a pre mňa to vtedy bolo ako znovuzrodenie. A asi aj bolo v pravom slova zmysle. Strážny anjel pri mne stál keď som sa topil, a už sa pripravoval tento plán, inak som si to potom s odstupom času nevedel vysvetliť.To bol jediný spôsob, ako donútiť lekárov napísať takú diagnózu, aby sa zachránila reputácia školy. Moje problémy odpadávania, trasu rúk, a nôh síce nezmizli, ale život až do ukončenia základnej školy sa značne zlepšil.A každý potom už zabudol na moju pôvodne napísanú diagnózu. Problémy nastali znova pri odchode na strednú školu, nový lekár ma dal vyšetriť, a povedal, že srdce mám v naprostom poriadku, čo pre mňa nebola novina, ale znova sa pustiť do ťažkého boja s celou mašinériou. Už som sa naučil ako reagovať, keď tie zdravotné problémy na mňa prišli, ale znova som bol na základe starých záznamov závodnými a školskými lekármi, a aj mojim neurológom označený za simulanta.Takže začala sa druhá etapa môjho neľahkého boja.
A tu sa začali moje problémy a frustrácia stupňovať, keď som zistil, že so mnou asi niečo nie je v poriadku, keď v mojom veku ešte nemám erekciu, a vážne som sa obával, že to nejak súvisí s tými mojimi zdravotnými problémami, čo sa aj neskôr potvrdilo.Takže po šikanách, ktoré som si musel pretrpieť na strednej škole od učiteľov, spolužiakov, a odvodovej komisie-5 krát som bol pri odvode, kde som im musel predvádzať vždy ako pako čo sa deje s mojim organizmom, keď nastane ten zdravotný problém, dokonca sa ma opýtali či sa tento stav nedá nejako umelo vyvolať, aby to videli. A prišiel pád komunizmu, pre mňa veľká úľava, nakoľko to pre mňa znamenalo, že ja si môžem vybrať slobodne u koho sa chcem liečiť, aj keď skutočnosť bola niekedy iná. Tak som si našiel súkromné neurologické centrum v Bratislave a väčšinu vyšetrení som si platil, aj keď mi aj poisťovňa vtedy vyšla v ústrety, aj tak na to išli všetky moje peniaze.
Jediné vyšetrenie, ktoré mi ešte chýbalo bola Magnetická rezonancia, aby sa vyvrátila, alebo potvrdila diagnóza, ktorú môj neurológ už tušil. Môj rajónny neurológ ma už vyhodil z ambulancie, a povedal mi, že nech si to vyšetrenie, ktoré bolo vtedy jedno z najdrahších zaplatím sám, alebo nech mi to zaplatí ten nový lekár v Bratislave, ku ktorému chodím.Tak ten súkromník-neurológ mal známosti v Bratislave v nemocnici, tak mi vybavil hospitalizáciu, tak, aby mi to uhradila poisťovňa, kde mi vtedy stanovili diagnózu sclerosis multiplex, ktorá bola neskôr ďalším vyšetrením o rok zmenená na podozrenie na sclerosis multiplex, nakoľko nejaké zápalové ložiská sa sami stratili, čo si ani lekári nevedeli vysvetliť, takže diagnóza je stále nejasná. Najhoršie na tom je to, že tie zdravotné problémy na mňa prišli aj pri silnejšom vzrušení, a z toho vyplývali aj problémy s erekciou. Mal som dva začínajúce vzťahy v 17 a druhý v 18 rokoch, ktoré skončili len pri boskoch. Vedel som, že v prípade styku, ak by sa mi niečo také prihodilo, pre priateľky by to mohla byť ťažká trauma, aj kôli tomu, že obe boli panny. A ktoré dievča by chcelo chlapca, čo má problémy s erekciou? Vtedy to bolo trošku viac normálne, aspoň v očiach verejnej mienky, keď bolo 19-ročné dievča panna.Ja som to nikdy nepovažoval za problém, ale za ctnosť, u dievčat, ako aj u chlapcov. Potom sa zdravotné problémy a problémy s erekciou zhoršovali, a ja som sa prestal už snažiť, lebo som nechcel žiadnemu dievčaťu ublížiť. Pre mňa bol vzťah vždy veľmi vážna záležitosť. Ja som hľadal celý život lásku, nikdy nie sex na jednu noc. Možno práve preto, aké som mal detstvo, a zdravotné problémy, aj keď rodičia ma milovali, a robili čo mohli, ale systém to všetko ničil už v zárodku. Ja by som sa nevedel asi s niekým milovať bez toho najkrajšieho citu, ktorým bezpochyby láska je, a každý v živote chce milovať, a túži byť milovaný, bez ohľadu na to aké sú jeho názory, aké má zdravotné problémy, či aký je jeho výzor. Neskôr som bol na plnom invalidnom dôchodku asi štyri roky, teraz som na polovičnom, erekcia sa mi medikamentózne trocha dala do poriadku, mám ľahšiu prácu, a chýba mi už len ona.
Pochopil som, že ja nemôžem hľadať medzi telesne zdatnmými, alebo úplne zdravými ženami, lebo môžem získať len to, čo ja sám ponúkam. Ja by som nedokázal uspokojiť fyzické, či iné potreby zdravej ženy, s tým som sa už zmieril, a plne to chápem. Ale existuje nejaká taká zoznamka? Aspoň ja som na žiadnu zoznamku pre handicapovaných, alebo telesne postihnutých nenarazil. Skúšal som to aj v rôznych kluboch, kde chodia zdravotne postihnutý, ale vo väčšine klubov som narazil len na ženy, ktoré sa ľutujú, alebo chcú byť ľutované, preto si niekoho hľadajú, a vzťah založený len na ľútosti by nemal cenu, ukájanie v sebaľútosti nikomu nepomôže, a zdravotné problémy sa tým len vystupňujú. Napriek tomu, aké mám zdravotné problémy chcel by som vzťah založený na úprimnej láske, vzájomnej pomoci a dôvere.Je to vôbec možné, aby som niekoho našiel v tejto mojej situácii? Tie zdravotné problémy mám stále, aj keď ich už dokážem viac kontrolovať. Ale z pohlavného styku mám vážne obavy, prameniace z už spomínaných problémov. Nechcel by som žiadnej žene ublížiť, najmä po psychickej stránke.
Tak toto je môj príbeh, je tam toho ešte oveľa viac čo som zažil, a čím som musel prejsť, aby som sa dostal až tam, kde som teraz, ale podstata tu je vystihnutá. Nechcel som napísať len samotný terajší problém, ktorý ma najviac trápi, lebo to by bolo vytrhnuté z kontextu, a takto ste ma trocha mohli spoznať a viac sa vžiť do mojej situácie, nakoľko všetko je tu napísané je mnou prežité, nie sú tu žiadne prebraté citáty, jednoducho môj život.
Za každú vašu radu, alebo skúsenosť budem vďačný.