Zacalo sa to asi pred rokom spoluziaci sa zo mna zacali vysmievat ponizovat a podobne kvoli ucesu alebo vzhladu zo sameho jednickara sa stal postupne 2 az 3-ojkar a uz nemam ziadne sebavedomie stal sa zo mna uplny samotar nechodil som von zacal som travit vela casu pri pocitaci a pri nom vazne prestavam vnimat realitu (dost to pomohlo inak by som uz pravdepodobne ani nebol) uz niekolko krat som chcel spachat samovrazdu... ked som si nechal dlhsie vlasy tento problem prestal ale bolo prilis neskoro ziadne sebavedomie, porucha pri komunikovani, uplny samotar.. jedniny clovek ktory mi rozumie je asi moj jediny pravy kamos vzdialeny bratranec ktoreho som nahodou stretol uz v tretom rocniku a odvtedy sme najlepsi kamosi a ma podobne problemy je asi jediny komu sa mozem zdvoverit a s kym sa mozem uvolnit a nehambit sa pri komunikacii avsak je na tom este horsie (uz to prerastlo do alkoholu, a obcasneho fajcenia) ja sa zatial tomuto vyhybam, uz asi 1 rok som nebol s nikym inym vonku len s nim nikto iny mi nerozumie ako mi je na tejto skoleuz nechcem zostal a chcem vypadnut z mesta... zacal som sa ucit na monitor (hoci som z gymnazia tak nas blby riaditel to nariadil a podla toho sa bude asi prijimat na strednu skolu) prisiel monitor pociti boli uzasne ze som to napisal dobre a zrazu matematika 25% sj 30% zo ziaka so 2-3-ojkami sa v poslednych tyzdnoch stava 4-irkar vlastne som inu znamku ani nedostal poslednych asi 3 tyzdne... predstieram chorobu uz treti krat posebe aby som do skoly nemusel ist nech sa ucim ako ucim v skole vzdy padne 4-irka prestal som sa usmievat doslo mi ze zo mna nic nebude ak sa nedostanem z tej skoly ktora ma ani nebavi v skole to zaslo az do bitiek kedy som stratil kontrolu nad sebou a zautocil na spoluziaka sice to bolo uz davno agresivita z minulosti sa este stale vo mne hromadi a uvedomujem si ze staci jedno slovo a stane sa to zase... ku psychiatrovi nechcem ist pretoze si naviac okolie bude mysliet o mne ze som blazon navyse doma sa to neodvazim povedat ak ma neprijmu na ziadnu skolu nemam na vyber... neviem co od toho cakam ze to tu napisem ale aspon sa mi trochu ulavilo pred okolim to skryvam zatial co vacsina ludi terazm chodi po mestach a neviem este kade ja sedim doma rozmyslam nad samovrazdou coraz castejsie a castejsie jediny dovod preco som este to este nespachal je ten ze este stale dufam ze ma niekde prijmu do ineho mesta a zacat odznova... miesto alkoholu pouzivam pocitac ktory ma dlhsi ucinok nevnimam realitu az tak a nymislim pritom na nic ine avsak rodicia na mna zacali vyvijat tlak aby som sa zacal ucit a to este nevedia o tych styrkach ani o mojich problemoch naviac mam 5 sestier a jedna z nich my mvelmi nepomaha prave naopak podporu u mna agresivitu stava sa ze ju aj udriem... naviac rodicom sa nepaci ze travim tak vela casu za pocitacom a uvazuju o zakaze to by bol pre mna uplny koniec (nie niesom zavysli na pc ale nechcem vnimat realitu pravdepodobne mi neuvierite) najhorsie natom je ze mam este len 14 teda tento rok som mal... este raz opakujem neviem co od toho ocakavam mozno pomoc mozno ochopenie mozno ulavu slzy a depresie je stale tazie udrzat to v tajomstve mohol by som tu pisat este vela stranok ale pochybujem... napomoha mi este aj jeden serial asi jediny pri ktorom sa aspon trochu usmievam teda usmieval som sa...
Psychicky problem? Nieco ine?
impulse: preco nezavolas na tu linku? oni ti tam moznu dat kontakty na psychologov...
ahojte všetci!
Už dlhé roky sa liečim na depresívnú poruchu s úzkostnými stavmi. Mám za sebou sedem operácií ale fyzická bolesť je proti tej duševnej laitova.
Svoje ochorenie samozrejme na liekoch som ako tak zvládala ale teraz v decembri prišla recidíva a ja prežívam peklo. Návaly úzkosti a obrovského strachu smútok . Najťažšie však je to, že som začala mať problém ísť sama von z bytu. Trénujem každý deň aspoń okolo domu ale trápi ma obrovská úzkosť keď vyjdem von, neskutočné závraty, slabosť, ale najhoršie je pocit že padnem. Dokonca sa mi už stalo že som sa musela chytiť steny alebo zaparkovaného auta. po toľkých rokoch mi pribudol další strach, že už nedokážem chodiť sama . Keď ideme s manželom je to skoro normálne.
Prosím Vás máte niekto podobnú skúsenosť alebo ste sa naučili zvládať tieto stavy.
Ďakujem
za prve dovod preco to nemozem nikomu povedat som uz pisal dovod preco som stale doma som tiez pisal a ziadneho psychologa som na nete nenasiel
impulse: ked budes doma sediet a zufat si, ze nemas kamaratov a nikoho, s kym sa mozes porozpravat, a ked si budes hladat na nete rozne poruchy a hovorit si, ze ich vsetky mas, a ked na kazdu nasu radu povies, ze to nie, tak naozaj nechapem, co ocakvas... uz sme ti dali tolko navodov a rad, co robit... chces zmenit svoju situaciu, alebo nie? lebo nam to tak pripada, ze nie... tak na zaciatok zdvihni telefon a zavolaj aspon na tu bezplatnu linku detskej istoty! urob aspon to pre seba...
impulse,je smutné že sa nemôžeš zdôveriť vlastnej rodine,ale venuj sa svojim záľubám,aspoň s tým bratrancom sa rozprávaj,snaž sa aspoň troška zlepšiť v tej škole a prestúp na inú školu,ale treba to povedať rodičom,deti dokážu znepríjemniť život,mame alebo otcovi s kým máš lepší vzťah povedz čo je vo veci...
nie netusia pred nimi sa pretvarujem...
Ani rodicia, surodenci o tom ani len netusia? To sa mi nechce verit...a co keby si zasiel za psychologom aj s tym tvojim kamaratom? :) Odporucam ti:
LINKA DETSKEJ ISTOTY - 0800 500 500 -
Linka detskej istoty je bezplatná, anonymná, odborne garantovaná a pracuje nepretržite. Jej hlavnou funkciou je možnosť a dostupnosť okamžitého telefonického kontaktu dieťaťa pri potrebe komunikácie alebo konkrétnej pomoci v krízovej, alebo stresujúcej situácii. Rozhovor vedie odborník, schopný kvalifikovane usmerniť dialóg a poskytnúť dieťaťu vhodné informácie, čo samé o sebe reprezentuje veľký preventívny potenciál.
nikto o tom nevie okrem toho naj. kamosa... v skole o nijakom neviem skusim najst ale neviem ci sa odvazim tam vobec ist
Ohladom psychologa by si sa mohol informovat podla mna aj na tvojej skole... urcite tam mate vychovnu poradkynu...
Cloveku najlepsie padne, ked sa dakomu vykeca o svojich problemoch a trapeniach... tvoji kamarati vedia, ako si na tom? Alebo to aj pred nimi v sebe dusis?
