Ťažký život - ubližovanie od matky

Dobrý deň! Rada by som sa s niekým podelila o svoj príbeh. Som 19 - ročné, normálne dievča. Nepijem, ani nefajčím, v škole mám dobré známky. V zásade problémy nikde nerobím, snažím sa s každých vychádzať. Veľké problémy mám však so svojou matkou, ktorá je psychicky veľmi labilná. Ustavične sa na niečo sťažuje, s ničím nie je spokojná a robí mi peklo zo zo života. Od malička mala vždy radšej môjho brata, s ktorým sú rovnaké povahy. Obydvaja sa ľahko rozčúlia a podľa môjho názoru by potrebovali psychiatria. Odjakživa s nimi nevychádzam. S bratom neprohodím ani jedno slovo, nepozdravíme sa a pravdu povediac mi to ani nechýba. Mama mi nadáva, že som pi.a a kur.a a také podobné pekné reči, ktoré by normálna matka svojmu dieťaťu asi nikdy nepovedala. Tá moja sa teší, keď sa trápim, keď plačem, má z toho radosť. Peniaze mi nedáva žiadne a tak som odkázaná sama na seba, požičiam si od babky, ale nechcem ju stále otravovať. Koľkokrát nemám ísť ani začo do školy, lebo jednoducho mi nedá ani na autobus. Povie mi, nech si idem zarobiť na most! Pritom, neviem aký dôvod má o mne hovoriť že som štetka, síce mám frajera od 15 - tich, ale sme spolu už vyše 3 rokov a nikdy som nebola s nikým iným, len s ním. Neobliekam sa nijako vulgárne, nosím normálne,moderné veci, ako každé dievča. Nepämetám si, že by niekedy o mne kolovali chýry že som ľahká. To len vlastná matka mi tak hovorí. Nepochádzame z chudobnej rodiny, ale sme taký normálny, máme v domácnosti všetko čo treba. Otec robí v zahraničí a zabezpečuje nás, je však málo doma a ja som sama s tými dvomi. Otec ma má rád, keď príde domov, vždy mi niečo pekné kúpi, ale v situácií doma podporí matku, lebo vraví že je chorá, to vraj preto je taká. ( Má epilepsiu ). Túto chorobu nemá vrodenú, ale z pádu, záchaty nemáva často, nič jej nedáva dôvod aby sa takto chovalu k svojej vlastnej dcére. Tak závidím mojím spolužiačkam, čo majú dobré a ochotné mamy, čo by som ja zato dala. Keby nemám svojho priatela, neviem kde by som dnes bola. Pomáha mi, ale je pravda že má veľa svojivh problémov a ja ho nechcem ničím zaťažovat, tak isto ani môjho otca nie. Ako kamionista väčšinou šoféruje, nechcem ho obťažovať s telefonátmy, aby potom stále na to myslel a ešte by sa mu mohlo niečo stať, to nechcem. Mama mu ustavične vyvoláva a vymýšla si na mňa veci, ktoré som nikdy neurobila alebo nepovedala. Neviem na koho sa mám obrátiť. Vo vlastnom dome mám strach, nosím so sebou splzný plyn, lebo sa jednoducho mamy a brata bojím. Tieto veci, nemám ani nijako dokázať, musela by som asi nainšalovať u nás doma kamery alebo čo, na to samozrejme peniaze nemám a ani neviem ako sa to robí. Keď je niekto v podobnej situácií ako ja, nech prosím napíše, nech mi napíe hocikto, kto má pre mňa nejakú radu, budem za všetky vďačná. Pekný deň