Čo to je?

Príspevok v téme: Čo to je?
EternalSorrow

bojím vyjsť von, bojím sa, že ma niekto prepadne alebo dokonca zabije, hudbu počúvam len so zavretými dverami a zhasnutým svetlom a zatiahnutými žalúziami, do školy nechodím, lebo sa bojím a do obchodu vobec nie. ako chcem ísť von ale dokážem to len s doprovodom... cítim sa ako decko, ktoré musia vodiť za ručičku a to mám pomaly osemnásť

ako z toho von? občas už myslím aj na smrť, že by bolo lepšie to radšej ukončiť

EternalSorrow

pajtska bola som u psychiatricky a ta ma poslala na psychiatriu do kremnice kde bola aj skupinova terapia ale moc mi nepomohla vlastne ...neviem preco stale sa bojim...akoby som si davala ultimata ze este mesiac to vydrzim a potom budem zit normalne ale potoom to padne a ja som na zaciatku...mam to vyskusat znova...lebo ma tam spolupacienti sikanovali...rozmyslam ze vyskusa inu psychinu...vies mi nieco poradit?

EternalSorrow

asi to skúsim s tým sprievodom aspoň zo začiatku a dnes som čítala o takej terapii, že si predstavíš ako si na schodíkoch,zostupuješ dole a ďalej sú dvere za kt. je tvoj strážny anjel kt. má v ruke balóniky s vlastnosťami kt. ti chýbajú a ty sa nadýchneš a predstavíš si že nasávaš tú vlastnosť a potom idete v autíčku kt. cieĺ je na mieste kde sa to stalo a prehráš si tú scénu najprv bez vlastností a potom s a potom si predstavíš seba v tej situácii bez a akože sa obíjmeš s tou neskúsenou a splyniete v jednu osobu a potom by si sa mala prebrať bohatšia o tie vlastnosti...počuli ste už o takom,ja by som to chcela vyskúšať

alebo v dr. Hermanovej bol taký prípad že niečo so šálom tam robili že ho musela prekračovať s predstavou že je na tom mieste a otvára bránu od domu a že sa nebojí a tak

Trebulka

Odkiaľ si prosím ťa? Ak si z Bratislavy, poradím ti fantastickú súkromnú psychologičku. Nikto sa nedozvie, že si u nej bola, neboj sa!

bella12

EternalSorrow,

raz, keď si bola vonku, stalo sa, že Ťa prepadli a okradli a odvtedy odmietaš chodiť von - a to je škoda. Určite už sama pociťuješ, že ten strach Ti viac škodí, ako pomáha. Určite si už zažila x situácií, keď Ťa niekto volal von na nejakú zaujímavú akciu, ktorá Ťa aj lákala, ale nakoniec si si kvôli strachu, čo Ťa paralyzuje, povedala, že radšej zostaneš doma. Koľko šancí robiť to, čo Ťa baví si už tak premárnila! Ísť hoci len do knižnice, do kina, divadla, na prechádzku, či len tak si posedieť s kamarátmi - nie je Ti toho ľúto, že Ty nemôžeš? Alebo navštevovať nejaký krúžok a rozvíjať svoje nadanie, schopnosti? Ten strach Ťa obmedzuje, a treba s tým niečo robiť. Si mladá a hádam nechceš celý ten čas až do staroby presedieť doma.

Skúsme si to, čo sa stalo, trochu rozobrať. Bola si vonku, sama (pes sa neráta, keďže ten Ti veľmi nepomohol) a stretla si sa so skupinou viacerých ľudí. To, čo nasledovalo, bola jasná demonštrácia sily a prevahy nad Tebou samotnou. Keby si sa vtedy stretla len s jedným z nich, možno by na Teba trochu zagánil, ale prešiel by popri Tebe a nechal by Ťa tak. Ich bolo viac, boli podľa všetkého na "svojom území" a tak si dovolili zaútočiť. Ďalšia vec je, že by si to nemala brať osobne. Hocikto iný na Tvojom mieste by podľa všetkého dopadol rovnako. Mala si smolu, že si bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Netreba pripomínať, že ich konanie bolo zlé - nikto nemá právo na iného pľuť, strkať a kopať doňho, obrať ho o jeho majetok a ešte sa mu vysmievať.

Každý z nás je iný a na tú istú traumatickú situáciu reaguje inak. Väčšina z nás by z tejto skúsenosti vyvodila záver, že už nikdy nepôjde sama to miesto, kde bývajú tí ľudia, príp. na iné opustené miesta, kde sa môžu zdržiavať, ale nevidela by dôvod nechodiť do školy či do mesta, kde týchto ľudí bežne nestretáva, a ak náhodou áno, tak sú tam v zjavnej menšine a nič by si nedovolili podniknúť. Ale ani Tvoja reakcia nie je výnimočná - keďže sa to stalo vonku, jedinou najistejšou možnosťou, ako zabrániť, aby sa to zopakovalo, je nechodiť odteraz von - nielen za mesto, ale ani do mesta, do školy, na návštevy, no jednoducho nikde. Človek pod vplyvom zažitej negatívnej skúsenosti nepremýšľa nad tým, že nemusí tak rezolútne trvať na totálnom nevychádzaní von, a že mnohé z vychádzok by mohol kľudne zrealizovať, a to s minimálnym rizikom.

Napríklad taká škola. Treba si v pokoji v mysli prejsť celú trasu do a zo školy. Asi ideš pešo alebo aj MHD, ale predpokladám, že neprechádzaš cez opustené rómske osady. Ráno je na ulici veľa školákov a ľudí, ktorí idú do práce, poobede tiež, hlavne študenti idú zo školy. Nemyslím si, že by si sa na ceste do a zo školy ocitla úplne sama na ulici. Naopak, vždy sú tam nejakí slušní ľudia - dospelí či mladí, na ktorých sa môžeš v prípade nutnosti obrátiť, zakričať o pomoc, utiecť k nim, v najhoršom prípade skryť sa za nich, chytiť sa ich a nepustiť :). V mestách sú už inštalované aj mestské kamery, ktorými polícia monitoruje, či je na uliciach poriadok a či tam niekto nerobí výtržnosti. Môžeš sa prípadne dohodnúť s nejakou kamarátkou či kamarátom, že Ťa celý alebo nejaký úsek na ceste do a zo školy bude sprevádzať. Ďalšou možnosťou je mať stále pri sebe mobil a ak by sa schyľovalo k nejakému problému, hneď by si volala rodičom. Škoda by bolo kvôli jednému zážitku, ktorý sa bežne nestáva (veď to bolo ZA mestom na OPUSTENOM mieste), vyhýbať sa kontaktu s ľuďmi V meste a na miestach, kde je PLNO ľudí. Áno, nikto Ti nemôže zaručiť 100% istotu, ale čo si myslíš, aká je pravdepodobnosť, že by za bieleho dňa v meste napadla skupina neprispôsobivých občanov nejakého človeka? A aká je pravdepodobnosť, že by sa v tom prípade nenašiel aspoň jeden človek, ktorý by sa postavil na jeho obranu alebo aspoň privolal políciu?

EternalSorrow

prechádzala som sa so psom a zablúdili sme, videli sme nejaké domy tak sme tam išli mysliac si, že to je asi začiatok nášho mesta a tak sme išli Ďalej no pes mi ušiel asi niečo zacítil a rozbehol sa...ja som ho naháňala a vtom ma obkľúčili ja som chcela ujsť ale nešlo to lebo ich bolo veľa...začali po mne pľuť a potom ma sotili ja som spadla a začali ma kopať vstala som ako-tak a oni mi strčili ruky do vačkov a vybrali mi mobil peniaze a potom ma pustili so smiechom že nech volám políciu tam sídlia ja som sa rozplakala a išla som ďalej ubolená a bezradná som sa vrátila domov a povedala to mame...teraz viem v
že to bola chyba mala som ich udať predsa len

bella12

EternalSorrow,

je mi ľúto, že si natrafila na psychologičku, ktorá Ti viac ublížila, ako pomohla - jej prístup nebol vôbec v poriadku. Nie je pravda, že za to všetko si môžeš sama. Ty si bola obeť prepadu, pri ktorom si zažila traumu - a práve túto traumu, ktorá všetko ostatné spustila, potrebuješ správne v mysli spracovať. To by mala byť úloha psychológa - rozobrať s Tebou všetko, čo sa vtedy pri prepade stalo, čo si prežívala, aké pocity si mala a čo si si z toho pre seba vyvodila. Všetky Tvoje závery z tejto udalosti sú mylné (aj keď sa Ti teraz nezdajú) a potrebuješ ich spochybniť logickou, rozumnou úvahou - a s tým Ti má pomôcť práve psychológ. Veľmi by Ti tiež pomohlo, keby si tomu útočníkovi dokázala odpustiť.

Tvoj problém je typický príklad vzťahu príčina - následok a každý zbehlý psychológ by mal začať práve pri tej prvotnej príčine - pri prepade, ktorý následne u Teba spustil všetok ten strach ísť sama von. Predpokladám, že v Tvojom okolí pracujú ešte nejakí psychológovia, držím Ti palce, aby si mala tentoraz na nich väčšie šťastie.

EternalSorrow

povedala mi ,že že si to vymýšlam že neviem ako na seba inak pútať pozornosť...lieky neberiem žiadne...možno by mi pomohli ale neviem kto mi ich može predpísať...

a dnes som zase hrozne žrala bola som v totálnej depke tak som zožrala 8ks koláčov, dve jablká, dve misky cereáliii, polievku, cestoviny, tri jogurty, dva banány...hrozné niečo jediné normálne jedlo bol ten obed-polievka a cestoviny...ostatné som nemusela jesť...mala som si vybrať či a čo budem jesť na rańajky a tak a nie všetko araz:(((