mám 20 rokov, v podstate fajn,šťastný život, študujem na VS... Už dosť dlhú dobu /roky/ ma trápi to, že vždy ked som medzi spolužiakmi,zrazu mám pocit, že neviem o čom sa mám s nimi rozprávať. Ešte v škole je to ok , ale akonáhle sme partia niekde na chate /viac dní / ja sa nedokážem uvolnene zabaviť, stále som nejaká strnulá , neuvolnená ... Neviem nadviazať bláznivé debaty, neviem čo povedať, skor pocúvam a som ticho . Je mi do dosť trápne, lebo cítim že sa dostatočne nezabávam . Ešte na ZS a aj SS som mávala také "problemy" ze som nikdy nemala byť s kým na izbe, sedieť v autobuse ked sa šlo na výlet. Vždy ma to trápilo, lebo som sa cítila že vystávam ,nezapadám akosi do kolektívu. Často pocuvam že som tichá, pasívna... Ale ja fakt NEVIEM kde je problém , preco je to tak . Vecer na chate sa blazní kazdy , no ja mam chut úst spat . A pri tom tí ludia su v pohode.. / az na par výnimiek / Ked som doma, s naj kamoskou , medzi sesternicami ústa sa mi nezatvoria, ale akonahle som vo vacsej partii som totálne neukecana a cítim ze so mnou je NUDA ... Má tu niekto podobný problem ???
Neviem komunikovať s kolektívom
napriklad ... mam priatela a jeho kamaratov este nepoznam...mam ist s nim na chatu kde budu vkastne okrem neho sami cudzi ludia a asi aj vo vacsom pocte...no a HA je tu problem , uz sa vidim ako budem len ticho sediet,lebo kedze tych ludi nepoznam tak ani netusim o com sa s nimi bavit,ked vediem konverzaciu s jednym dvoma ludmi tak si ju viem ustrazit a smerovat si ju tam kde je mne prijemne ale pri velkom pocte ludi je to nemozne...och neznasam to ...len ked niekedy je take tazke sa premoct aj to len aby som nevyzerala ako nudny introvert...
u mna rovnaky problem, nechapem ako to normalni ludia robia...kde studujes, zakladatelka temy? :)
nevedela som že je nás toľko :) asi by sme mali vytvoriť skupinu :D možno by sme sa rozkecali ja sa uplne užasne rozkecam ked som s ľudmi dlhšie ked je hudba a ked je to také nenutene ked mame čo robiť napríklad ked ideme von za učelom športu bicykloanie korčulovanie a tak vtedy je to fajn ale akonahle nemam čo robiť akoby som zaspavala a už sa mi ani nechce kecať a ani neni o čom ale ako mi povedal kamoš niekedy uplne stačí len prítomnosť človeka ... dokocna aj s mojou najlepšou kamoškou skoro segrou iba tak sedíme a mlčíme :)
presne rovnaky problem mam aj ja :D
lenze - s niekym sa da pokecat prakticky donekonecna a niekym vobec.. vacsinou s tym s kym "musim" byt - napr rodina, spoluziaci, tak s tymi "neviem" nabrat spolocnu rec.. Netusim o com kecat totizto... Mam extremne uzky okruh veci comu sa venujem a to zvacsa nikoho nezuajima :D resp. tomu nerozumie..
tak ale musi sa aj ta druha strana snazit, lebo potom je to nemozne :D
"najhorsie" je to, ze ma nebavi nic co sa tyka "bulvaru" alebo "medziludskych vztahov" cize 1/2 tem odpada uz pred zaciatkom :D
ale so zvedavy co kto tu popise, najst nejake riesenie :)))
Babule, to je čisto len adaptačný problém. Neberte to ako defekt, treba makať na sebe.
Ja som na tom bola tiez rovnako. Uz sa to o dost zlepsilo, ale stale mam na com pracovat. Musis sa jednoducho prekonavat a najst v sebe odvahu. Vies aky budes mat super pocit ked sa prekonas? :)) A je to proces, musis byt trpezliva. Skus sa nejak cez kamosky zoznamit s niekym novym, teda iba jednym clovekom. :) A neskor aj so skupinkami a tak. :P A este ti poradim, ak nevies co povedat tak sa nieco pytaj! :) A riskuj!! Povedz nieco ked ta to napadne, ak bude zla rekcia rychlo na to zabudni, ved aj oni na to rychlo zabudnu, maju plnu hlavu inych veci. ;) A kazdy obcas povie nejaku blbost ;) Vela stastia :)
detto :)
ano ja mam ... tiez nemam rada velke kolektivy ked tak len par najblizsich ludi, s tymi som uplne bezprostredna..ale jedine co pomoze je mozno trenovat si to...co sa teda snazim aj ja a myslim ze sa to aspon u mna zlepsilo...a hlavne si treba povedat ked sa pred nimi hanbis alebo co ze tebe moze byt jedno ci ta odsudia za tvoj nazor,spravanie alebo nie...proste cokolvek povies vychadza to z teba a ak ta nahodou nebudu brat taku aka si tak ich skoda , nie tvoj problem :) a v tom pripade by ti ani nemalo byt luto prist o takych ludi...vazne! heslo je : bud sama sebou a neobmedzuj sa ...ked sa to niekomu nepaci nech to teba netrapi ;)
som na tom rovnako. :/ mam 17 rokov a takyto problem mam tiez uz dlhsie, vlastne od zac. puberty. je to pre mna hrozne, hanbim sa ist niekde s vacsou partiou, kamaratmi kamaratok, a pod. najradsej som s naj kamoskou, citim sa konecne uvolnene. aj v skole ked mame nieco robit v skupinke alebo ked sa viaceri rozpravaju, neviem ich zabavit, nadviazat rec, dat nejaku dobru temu, povedat vtipnu prihodu.. radsej som ticho, pocuvam, zasmejem sa. je mi to blbe, niekedy mi pride, ze ma ignoruju atd. alebo neviem niekedy co odpovedat.aj ked som mala chalana a isli sme von s jeho kamaratom/mi, bola som ticho a vzdy mi vraveli nech nieco poviem, citila som sa este trapnejsie... :(
