Strach z prace?

Makarona, neviem o nijakej traume z detstva, len viem, že som bola vždy tichá, sedela som niekde v kútiku, zabavila som sa sama, ani o mne nevedeli, že som tam. Proste som na seba neupozorňovala. A obča sa stalo, že sa mi posmievali, ale jedine za to, že som bola taká zakríknutá. Ale inak do mňa príliš nezapárali, vlastne väčšinou som mala pokoj a nikto mi neubližoval nejak vo väčšom. A dodnes mi zostalo, že som tichá a nerada na seba upozorňujem. Najradšej by som bola neviditeľná. A niekedy sa tak aj cítim. Vôbec nič sa nezmenilo od detstva, dokonca aj zmýšľanie mám také isté. Bojím sa vyjadriť svoj názor, som šťastná vtedy, keď sa nemusím nijako prejaviť, keď môžem iba počúvať, keď sa iní prejavujú a ja môžem iba ticho sedieť. Boli situácie, keď som povedala, čo si myslím, aj pred skupinou ľudí, ale to dokážem len v prípade, že ma niekto strašne naštve, keď mám v sebe zlosť. Ale cítim sa pri tom strašne, že som sa vlastne musela prejaviť, že sa všetci na mňa dívali a počuli to a že je to vlastne tak akosi šokujúce, pretože sa vraví: „Tichá voda brehy myje“, tak vtedy to akosi platí na mňa a mne je z toho nanič. Závidím sebavedomým ľuďom, že sa netrápia ako ja a vlastne všetkým tým, čo sa počas rokov dokázali nejako zmeniť, niekam pokročiť.

Už len prac. pohovory sú pre mňa strašnou nočnou morou. Nikdy cez žiaden pohovor som neprešla, 2x, čo sa mi podarilo pracovať, bolo vďaka tomu, že žiaden pohovor nebol. Akonáhle sa ocitnem na pohovore, vidno na mne strach, v očiach, v tom, ako sa mi hlava trasie, aj ruky, celé telo, hlas... Už po toľkých pohovoroch ani neviem, čo mám hovoriť, už ma to nebaví, keď viem, že nech poviem čokoľvek, vždy pôsobím úboho a oni si to všimnú. Či už som sa snažila hovoriť v pozitívnom duchu, aby som pôsobila viac suverénne alebo som trepla nejakú somarinu, všetko jedno. Telo zradí, nijako neoklamem. Dokonca mi nie raz rovno do očí povedali, že prečo mám strach. No pripadala som si ako niekde u psychológa a nie na pohovore, tým pádom to bolo celkom pohnojené. Bez šance. Stačí sa im na mňa pozrieť a už ma nechcú. A ja proti tomu bojovať neviem, už som z toho zúfalá, nehovoriac o tom, že mám strach, že nepochopím, čo sa odo mňa v práci vyžaduje, že nebudem vedieť, čo robiť, aby to bolo správne a tiež som nešikovná, pokiaľ som medzi ľuďmi. Čo z mojej šikovnosti v samote, keď tú nikto nevidí a neocení. Len keď som sama, tak mi je dobre. Ja už ani netuším, akú prácu by som mohla vykonávať, keď som skúsila pracovať v továrni, fyzicky pre mňa náročné to je, a najmä mi ide strašne na mozog tá monotónnosť. Som úplne z toho vyčerpaná, ako fyzicky, tak aj psychicky. Pre mňa je to peklo. No a komunikovať so zákazníkmi či už v obchode alebo na nejakom úrade, či cez telefón, to je pre mňa nepredstaviteľné. Skúsila som si to tiež. Na úrade v kancelárii. Vtedy som prežívala strašnú depresiu. Navyše mnohým veciam nerozumiem a určite nikto nebude mať čas ani nervy na to, aby ma školil. Takých ľudí nechcú, dnes si vyberajú už hotových, študovaných, samostatných ľudí, a s praxou. Ja to proste nechápem, ako sa mám vôbec niekam dostať. Jedine sa to dá cez známosti, najlepšie mať rodinnú firmu, jedine rodina môže pomôcť, lenže, bohužiaľ, v našej rodine nič také ako firma, nie je, takže ani tu sa mi šanca neponúka.

Jhg – som z východu, kde je to ťažké s prácou aj pre priemerných schopných ľudí, nie to ešte pre mňa. :-( Častokrát si myslím, že som sa ani nemala narodiť. Veď načo vlastne? Pre mňa niet miesta na tejto Zemi.

ahoj makarona, veruze nie si sama, a vidim ze nie som tiez jedina s tymto problemom :D ja som z toho mavala velmi tazke depresie, doteraz neviem rozpravat o teme ze co urobim ked nasich nebude a budem musiet uzivit seba, domacnost co vybudovali a zverinec co chovame. musela som aj lieky brat, ale to je hovadina. zacala som cvicit a budovat si sebavedomie uplne od zakladov, tj som uplne pretrhla kontakty s ludmi co mi pocity nizkeho sebavedomia davali, a pomaly sa vraciam do spolocnosti. aj ked sa stale bojim zlyhania, uz som starsia a zistila som ze svet sa nezruti koli mojmu neuspechu. ale hlavne mi pomohla rodina, ze nemusim pracovat u cudzich ale v rodinnej firme. uvidis vekom sa to zlepsi. mozno aj ten pohyb mi pomohol, endorfiny atd :) kazdopadne vela stastia, raz to prejde :)

V spoločnosti, ktorá oceňuje iba tých väčších, lepších a rýchlejších, môže byť veľmi ťažké prekonať všetky svoje neistoty a stať sa sebaistým človekom. Ale keďže nikto na svete sa na vás nezameriava o nič viac ako Vy na nich, prekonanie vašich neistôt je tak bojom vnútorným, ako aj bojom sebazdokonaľovania.
Hoci je to neuveriteľne ťažké, prijatie svojich slabostí nakoniec prinesie svoje ovocie. Ak prijmete fakt, že nemáte dostatok sebaistoty napríklad v sexuálnej alebo vo finančnej oblasti a pokúsite sa cez to preniesť, tieto svoje neistoty Vás už nebudú viac desiť. Prijmete ich ako súčasť vášho života a postupne ich aj prekonáte.
Prekonanie svojich neistôt nie je vôbec ľahkým bojom – keďže tieto neistoty majú veľa príčin, ktoré sú navyše každodennými udalosťami neustále posilňované. Existuje však metóda, ktorá posunie Vaše slabosti do úzadia a Vy sa takto stanete sebaistejším človekom. Čítajte ďalej a zistite, ako môžete spoznať a prekonať všetky svoje neistoty.
1 – Nájdite príčinu
Porozmýšľajte, v ktorej oblasti nemáte dostatok sebadôvery: Myslíte, že nie ste dosť dobrý na obchodných stretnutiach? Nemáte odvahu pozvať nejakú ženu von, pretože si myslíte, že nevyzeráte dobre? Cítite sa zle kvôli vtipom svojej priateľky, pretože si myslíte, že svedčia o tom, že ju nedokážete skutočne uspokojiť?
Premýšľajte, odkiaľ tieto myšlienky pochádzajú. Možno ste v minulosti niečo prežili, alebo máte konkrétne skúsenosti, ktoré spôsobili tento pokles Vašej sebadôvery. Napríklad, ak Vaši priatelia porozprávali celej škole o nejakej Vašej trápnej príhode, možno to spôsobilo to, že ste sa odvtedy cítili neschopný. Ak raz nájdete pravú podstatu problému, bude pre Vás oveľa jednoduchšie zvládnuť ho, pretože bol pravdepodobne spôsobený jednou alebo dvoma nezávislými situáciami, ktoré už viac nemajú žiaden vážnejší vplyv na Váš súčasný život. Zistite, kde táto Vaša neistota začala a uvidíte, že takto sa Vám okamžite bude zdať zvládnuteľnejšia.
2 – Vyvráťte problém
Ak sa Vám podarí nájsť určitý zážitok, ktorý spôsobil dieru vo Vašom sebahodnotení, porozmýšľajte, prečo táto udalosť nedokazuje nič o Vašom živote ako o celku. Tiež porozmýšľajte nad tým, kedy sa vo Vašom živote potvrdil opak. Často krát veľmi rýchlo zabúdame na pozitívne hodnotenie a komplimenty, ktoré dostávame od svojich priateľov alebo kolegov a podceňujeme ich tým, že ich jednoducho považujeme iba za prejavy súcitu alebo zdvorilosti.
Nezameriavajte sa na nedostatok úspechu, keď Vás kolega v práci v niečom predbehne. Namiesto toho si spomeňte na to, kedy Váš šéf ocenil Vašu prácu, alebo sa pozrite na to, ako ďaleko ste sa vo svojej práci dostali. Uvedomenie si svojho úspechu Vám pripomenie to, aký ste úžasný a akým obrovským prínosom ste pre svoju spoločnosť. Rovnako Vám to pomôže naučiť sa tešiť aj z úspechov svojich kolegov.
3 – Prestaňte sa porovnávať s ostatnými
Človek veľmi ľahko zneistie, ak sa neustále porovnáva s ostatnými, zdanlivo silnými a bezchybnými ľuďmi. Napríklad, ak sa budete porovnávať s tým mužom pri bare, ktorý tak ľahko komunikuje s krásnymi ženami, určite sa potom pri Vašich stretnutiach začnete cítiť trápne a nešikovne. Čo si však neuvedomujete je to, že tento muž má tiež svoje problémy, ktoré musí riešiť. Preto sa sústreďte skôr na svoje vlastné schopnosti a na to, čo môžete urobiť Vy. Ak ste napríklad v práci vyjednávač, potom viete, že môžete bez problémov rozprávať s akoukoľvek ženou. Takže, s týmto postojom sa do toho aj pustite.
Poznáte svoje silné stránky?
Rovnako nebezpečné môže byť porovnávanie sa so svojimi priateľmi. Napríklad, keď vidíte svojho priateľa – ktorého neúspechy a nešikovnosť veľmi dobre poznáte – uspieť, môžete sa tak začať cítiť ohrozený a neistý svojimi vlastnými schopnosťami. Ak je Váš priateľ v klube veľmi príjemný a spoločenský, možno na neho začnete namiesto obdivu žiarliť. Nepodľahnite tejto závisti; berte to ako podporu Vášho sebavedomia, že sa priatelíte s týmto žiadaným mužom – pretože to bude vypovedať niečo pozitívne aj o Vás.
4 – Nájdite svoje silné stránky
Väčšina Vašich neistôt pochádza zo sústredenia sa na veci, s ktorými máte problém. Pravda je však taká, že každý ma silné aj slabšie stránky – úspešní ľudia sa však naučili svoje silné stránky vyzdvihnúť a iba vďaka tomu tento svoj úspech dosiahli. Aj napriek svojim neistotám Ste vďaka svojim mimoriadnym vlastnostiam vo svojom živote dosiahli určitú úroveň úspechu. Preto by ste teraz mali tieto Vaše vlastnosti nájsť a rozvíjať, a takýmto spôsobom si vybudovať úspešný život.
Naučte sa stále zamerať na tieto Vaše vlastnosti a pamätajte, že existuje veľa spôsobov, ako ich aj využiť. Hoci si nie ste ešte istý svojou schopnosťou zaujať ženy svojim vzhľadom, viete, že ich určite upútate svojimi vtipnými poznámkami a zaujímavou konverzáciou. Možno sa obávate prezentovať klientom svoj projekt, pretože neviete používať metafory a rozprávať príbehy. Na čo však zabúdate je to, že tento Váš projekt dokonale poznáte – presne na to sa zamerajte a odpovedzte na všetky otázky svojich klientov ešte predtým, ako sa to sami stihnú opýtať.
5 – Zabudnite na svoje neistoty
Ak viete, že Vaše silné stránky nakoniec vyvážia tie slabšie, zabudnite na to, v čom nie ste dosť dobrý a sústreďte sa na to, v čom vynikáte. Ak sa Vám dnes ťažko hľadali slova na pracovnom stretnutí, spomeňte si na to, že ste najlepší predajca za posledné tri mesiace. Vždy totiž môžete pracovať na zlepšení týchto Vašich slabších stránok.
Ak zistíte, že sa príliš sústredíte na svoje slabosti, spomeňte si na všetky omyly ostatných ľudí a ako sú schopní ich prekonať; alebo si iba pripomeňte všetko, čo ste vo svojom živote dosiahli. Čím viac sa budete sústrediť na Vaše silné stránky, tým skôr si ich všimnú aj ostatní. A nakoniec budete nielen šťastnejší, ale aj oveľa úspešnejší.
Mať pod kontrolou svoje neistoty
Rozhodujúcim faktorom pre zdolanie svojich neistôt je to toto: Každý ich má a kľúčom k úspechu je rozpoznať ich, vyvrátiť ich a preniesť sa ponad ne. Sústreďte sa na Vaše úspechy a uvedomte si, že všetky neistoty sú väčšinou iba iracionálnymi obavami zo zlyhania.
Vaše omyly nemôžu negatívne ovplyvniť Váš úspech o nič viac ako u ostatných – pokiaľ im to však nedovolíte. Zlyhanie zvykne byť naplňujúca sa predpoveď: Ak sa obávate toho, že zlyháte, podáte tak oveľa menší výkon a Vaše myšlienky sa premenia na skutočnosť.

Pre katku... a Onn..uplne vas chapem..mne tiez nikto nikdy neveril, ze nieco zvladnem.."najlepsia" kamoska do mna celu zakladku hucala, aka som neschopna, hrozna, vysmievali sa mi casto kvoli vzhladu..Az som sa dostala sem..Niekedy uvazujem nad navsetvou psychologa..Neviem vsak, ci by som s nim dokazala otvorene o tom hovorit zoci-voci, ako tu..Nech robim cokolvek, stale mam pocit, ze pre nikoho nie som dost dobra..

Ja mam tiez taky problem. Tiez sa bojim, ze pracu nezvladnem, ze na to nemam. Bojim sa chodit aj na pohovory, ale ked uz som tam, tak je to v pohode. Ale na vela pracovnych ponuk som ani nereagovala, pretoze som si myslela, ze je to zbytocne, ze nemam sancu, ze urcite tam budu mudrejsi, lepsi, sikovnejsi. Aj ked mam vzdelanie na to. Ale nemam ziadnu prax. A u mna to nulove sebavedomie prameni z detstva. Stale mi vraveli, ze nic nedokazem, ked som nieco chcela povedat, mala som byt ticho, lebo tomu nerozumiem. Deti na ZS sa mi vysmievali, odstrkovali od seba, dokonca mi jedna ucitelka povedala, ze sa nedostanem ani na moju vysnivanu strednu skolu. Nakoniec som skoncila s vyznamenanim a mam aj VS. Ale ostalo to vo mne, to ze nie som dobra. Tiez neviem ako budem zit, nemam normalnu pracu a na pohovoroch sa tomu cuduju a aj priatelia vlastne, si uz pripadam ako chudera.

Lenora,ako keby som sa v tvojom príbehu videla ja.Ale ja mám 35 a dieťa,za ktoré musím byť zodpovedná a už si musím konečne nájsť niečo,mne zasa nahána strach z čoho budem žiť na dôchodku,neviem či mám 4 roky akože odrobené z toho sú 3 na materskej a 1 rok som nejako posplietala.Odkial si?

namna strasne kricali v dectve ze som neschopny a nic neviem... a tak som aj dopadol... bol som neschopny a nic som nevedel a vsetkeho som sa stranil

Neviem, ci mi tento odkaz nevyhodia, ale nasla som celkom zaujimavu stranku, ktora sa zaobera sebavedomim - www.uspech-ako.sk . Mam rada taketo pozitivne clanky, ktore mi trosku vleju nadej, ze sa z toho dostanem. Snad pomozu trosku aj vam.

Ahojte. Som rada, ze sa to tu trosku rozbehlo a ze sa podelite o svoje skusenosti :). Lenora - uplne ta chapem. Presne, co pises, velmi dobre to poznam :(. Tiez sa bojim uplnych malickosti a aj ludi..Som z toho nestastna, ze som takyto bojko, pretoze rada by som to niekam dotiahla..Som celkom chytra, ale v mnohych veciach nesikovna a hlavne si neverim :/. Mozem sa spytat,nemala si v detstve nejaku traumu, kvoli ktorej si neveris? A dakujem pekne, aj ja ti prajem vela stastia a najma sebadovery vo vsetkom. Hadam ju postupom casu nadobudneme.
mamina.m. - to ozaj neviem :)). Ale myslim, ze skor nie som :).
RonnyRon- veru, to je asi najhorsie, co moze byt praca si zakaznikmi a celkovo s ludmi..Staci jeden ufrflany clovek, ktory ti vynada a mas pokazeny mininalne jeden den a ten strach tam zostane nejaky cas ://.
Och, ako len zavidim sebavedomym ludom..Nemusia nic neviet, ale presvedcia kazdeho, ze su ti najlepsi..a maju postarane..

Mna trapy nieco podobne. Ja sa obavam tych brigad kde mam jednat priamo zo zakaznikmy, teda priamo s ludmi. Z toho mam strach, taka socio-fobia by som povedal.

Bol som minule leto casnik a barman v jednom a dost to zo mna ubralo sil pretoze jednak som nemal potuchy ako to mam zvladat and tiez som sa citil pri praci izolovany od mojich kolegov pretoze ty si skvelo rozumeli a ja som nezapadal a bol taky tichy cudak. Dost som tam musel aj riesit stresujuce ulohy, problemy a ucit sa rychlo novym veciam.

Musim priznat ze zacatok bol ako zo zleho sna, kazil som co sa dalo a vyzeralo to uz zle nedobre ale vylepsil som sa hned na druhy den takze som to zachranil ako tak a prezil som. Tak ci onak, take stresy prezivat by som uz nechcel.

Joj neviem ako bude ked dostudujem pretoze okrem ineho ani nemam ziadny zivotny ciel ci vysnivanu pracu. Myslim si ze najdolezitejsie je byt v nadhlade, nebrat to tak vazne pretoze z toho mame take stresy ze ked hento tamto pohnojim tak bude zle ale treba si povedat ze svet sa nezruti a hotovo.

Tiez si myslim ze niektori ludia potrebuju viac casu aby povyrastli do samostatnosti takze vsetko ma svoj cas a to sebavedomie sa dostavi v spravny moment.