Láska, dieťa, rodina

Ahojte. Neviem,či mi niekto uverí, ale prežívam momentálne obdobie ako zo zlého filmu. S priateľom sme spolu od septembra, po nejakých dvoch mesiacoch sme začali spolu bývať v jeho prenajatom byte, kde nemal nič okrem postele, komody a zariadenej kuchyne. Takže zvyšok sme dokúpili spolu, teraz je byt kompletne zariadený. Takého skvelého človeka ako on, som v živote nestretla a už asi ani nestretnem. Milý, láskavý, úctivý, obetavý...Ako partner, syn, brat, kolega a ako človek nemal hádam jedinú chybu, ktorú by som na ňom videla. Až na jednu vec, a tou bola pôžička, ktorú si zobral pred pár rokmi a ešte pár rokov ju musí splácať. A tu sa začali naše problémy. Zarába dosť peňazí na to, aby zaplatil pôžičku, nájom a ešte mu aj čosi ostalo. Plus moje zarobené peniaze, z toho sa dá celkom dobre vyžiť. V práci má toho strašne veľa a tá pôžička ho tiež natoľko zožierala, že z toho začal byť úplne bez nálady. Trvalo to asi mesiac a pol. Prišiel z práce a len nemo pozeral pred seba, o nič nemal záujem. Dokonca so mnou začal odmietať spávať, lebo uňho to ide ruka v ruke s citmi a celkovým pocitom pohody, nielen si užiť a hotovo. Tak mi to vysvetlil. Samozrejme, že som sa snažila ho rozveseliť, aby prišiel na iné myšlienky, zviesť a pod. Občas sa mi to podarilo a zas to isté. Ale jasné, že aj mne občas praskli nervy... Nakoniec to vyústilo do rozchodu, zbalila som sa a on ma nezastavil, vysvetlil mi to tak, že sa nenávidí a neváži si sám seba a tak si nemôže vážiť ani ostatných a takého dobrého človeka ako som ja, si nezaslúži. Tak som sa kopmlet odsťahovala k našim. Potom som si uvedomila, že oňho sa mi oplatí bojovať a asi dva dni po rozchode sme začali byť v kontakte. Povedala som mu, že ja ho presvedčím o tom, že sa mýli a že môže byť šťastný... Tak sme sa začali stretávať. No čo sa asi nemalo stať, tak dva týždne po rozchode som zistila, že som tehotná... Ak som chcela mať niekedy deti, tak len s ním, no teraz som nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať. Jeho prvá reakcia bola zlá, nakoľko on po deťoch netúžil z toho dôvodu, že si myslí, že im nebude môcť dať do života to, čo by chcel. Čo samozrejme nie je pravda, možno po finančnej stránke nie, ale ako človek im môže odovzdať strašne veľa. Našim som povedala, že som tehotná, tak to bolo doma peklo. Že ako sa to mohlo stať, keď sme rozídení, že som dopadla ako nik a urobila im takú hanbu. Na druhej strane, že čo sme si navarili, to si musíme aj zjesť, ale keby som s dieťaťom ostala sama, oni mi pomôžu. Potom zas oco, že kde sa budeme doma toľkí tlačiť, že mám ísť bývať ku starkej a pod. No medzitým sme sa s priateľom dali dokopy, ja ho mám stále rada, myslím, že aj on mňa a nakoniec sa podľa mňa na bábo bude aj tešiť... Zdalo by sa, že nakoniec všetko dobre dopadlo, ale keď som to našim povedala, tak zas mali neprimeranú reakciu (a to sa im môj priateľ predtým veľmi páčil). S prieteľom sme sa rozhodli, že sa buď vezmeme alebo budeme spolu žiť, a že zatiaľ tak každý druhý deň budeme na byte a každý druhý deň pôjdeme k rodičom. Jeho matka je sama a vidím na ňom, že jej chce pomôcť, že mu nedá byť stále na byte a ona nech robí čo chce. Ja som tiež chcela byť aj s našimi. No ale toto je vraj podľa nich postavené na hlavu, že keď sme sa už konečne rozhodli, tak nech spolu žijeme a im nech dáme pokoj, že tu nemám chodiť hore dole ako krava, že ja ešte padnem na hubu a že teraz budem len kývať hlavou, nech im dám pokoj, že oni nechcú nič vedieť, nič riešiť, nech som s ním, venujem sa jemu a jeho matke a im nech dám pokoj. Mama mi povedala, že ak sa k nemu nasťahujem, už sa nemám opovážiť ísť domov. Že aj tak ten vzťah nemá budúcnosť, že aj tak spolu nebudeme a že mi život ešte ukáže. Jeho matka vie tiež o rozchode a o všetkom a vôbec to nerieši a naši majú takýto postoj. Čo nemám môjmu dieťaťu dopriať rodinu? Teraz by som mala mať pokoj a namiesto toho každý deň plačem. Mám rada svojich rodičov a chcem mať s nimi dobrý vzťah, ale je to hrozná situácia. Takže mám byť s ním a nemám domov chodiť. Priateľ tiež nechápe ich postoj, dokonca som rozmýšľala už aj nad interupciou, aj keď takéto ženy som vždy odcudzovala. Poraďte mi, čo mám robiť? Ja už fakt neviem. Je to naozaj ako zo zlého filmu...