Ahojte. Neviem,či mi niekto uverí, ale prežívam momentálne obdobie ako zo zlého filmu. S priateľom sme spolu od septembra, po nejakých dvoch mesiacoch sme začali spolu bývať v jeho prenajatom byte, kde nemal nič okrem postele, komody a zariadenej kuchyne. Takže zvyšok sme dokúpili spolu, teraz je byt kompletne zariadený. Takého skvelého človeka ako on, som v živote nestretla a už asi ani nestretnem. Milý, láskavý, úctivý, obetavý...Ako partner, syn, brat, kolega a ako človek nemal hádam jedinú chybu, ktorú by som na ňom videla. Až na jednu vec, a tou bola pôžička, ktorú si zobral pred pár rokmi a ešte pár rokov ju musí splácať. A tu sa začali naše problémy. Zarába dosť peňazí na to, aby zaplatil pôžičku, nájom a ešte mu aj čosi ostalo. Plus moje zarobené peniaze, z toho sa dá celkom dobre vyžiť. V práci má toho strašne veľa a tá pôžička ho tiež natoľko zožierala, že z toho začal byť úplne bez nálady. Trvalo to asi mesiac a pol. Prišiel z práce a len nemo pozeral pred seba, o nič nemal záujem. Dokonca so mnou začal odmietať spávať, lebo uňho to ide ruka v ruke s citmi a celkovým pocitom pohody, nielen si užiť a hotovo. Tak mi to vysvetlil. Samozrejme, že som sa snažila ho rozveseliť, aby prišiel na iné myšlienky, zviesť a pod. Občas sa mi to podarilo a zas to isté. Ale jasné, že aj mne občas praskli nervy... Nakoniec to vyústilo do rozchodu, zbalila som sa a on ma nezastavil, vysvetlil mi to tak, že sa nenávidí a neváži si sám seba a tak si nemôže vážiť ani ostatných a takého dobrého človeka ako som ja, si nezaslúži. Tak som sa kopmlet odsťahovala k našim. Potom som si uvedomila, že oňho sa mi oplatí bojovať a asi dva dni po rozchode sme začali byť v kontakte. Povedala som mu, že ja ho presvedčím o tom, že sa mýli a že môže byť šťastný... Tak sme sa začali stretávať. No čo sa asi nemalo stať, tak dva týždne po rozchode som zistila, že som tehotná... Ak som chcela mať niekedy deti, tak len s ním, no teraz som nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať. Jeho prvá reakcia bola zlá, nakoľko on po deťoch netúžil z toho dôvodu, že si myslí, že im nebude môcť dať do života to, čo by chcel. Čo samozrejme nie je pravda, možno po finančnej stránke nie, ale ako človek im môže odovzdať strašne veľa. Našim som povedala, že som tehotná, tak to bolo doma peklo. Že ako sa to mohlo stať, keď sme rozídení, že som dopadla ako nik a urobila im takú hanbu. Na druhej strane, že čo sme si navarili, to si musíme aj zjesť, ale keby som s dieťaťom ostala sama, oni mi pomôžu. Potom zas oco, že kde sa budeme doma toľkí tlačiť, že mám ísť bývať ku starkej a pod. No medzitým sme sa s priateľom dali dokopy, ja ho mám stále rada, myslím, že aj on mňa a nakoniec sa podľa mňa na bábo bude aj tešiť... Zdalo by sa, že nakoniec všetko dobre dopadlo, ale keď som to našim povedala, tak zas mali neprimeranú reakciu (a to sa im môj priateľ predtým veľmi páčil). S prieteľom sme sa rozhodli, že sa buď vezmeme alebo budeme spolu žiť, a že zatiaľ tak každý druhý deň budeme na byte a každý druhý deň pôjdeme k rodičom. Jeho matka je sama a vidím na ňom, že jej chce pomôcť, že mu nedá byť stále na byte a ona nech robí čo chce. Ja som tiež chcela byť aj s našimi. No ale toto je vraj podľa nich postavené na hlavu, že keď sme sa už konečne rozhodli, tak nech spolu žijeme a im nech dáme pokoj, že tu nemám chodiť hore dole ako krava, že ja ešte padnem na hubu a že teraz budem len kývať hlavou, nech im dám pokoj, že oni nechcú nič vedieť, nič riešiť, nech som s ním, venujem sa jemu a jeho matke a im nech dám pokoj. Mama mi povedala, že ak sa k nemu nasťahujem, už sa nemám opovážiť ísť domov. Že aj tak ten vzťah nemá budúcnosť, že aj tak spolu nebudeme a že mi život ešte ukáže. Jeho matka vie tiež o rozchode a o všetkom a vôbec to nerieši a naši majú takýto postoj. Čo nemám môjmu dieťaťu dopriať rodinu? Teraz by som mala mať pokoj a namiesto toho každý deň plačem. Mám rada svojich rodičov a chcem mať s nimi dobrý vzťah, ale je to hrozná situácia. Takže mám byť s ním a nemám domov chodiť. Priateľ tiež nechápe ich postoj, dokonca som rozmýšľala už aj nad interupciou, aj keď takéto ženy som vždy odcudzovala. Poraďte mi, čo mám robiť? Ja už fakt neviem. Je to naozaj ako zo zlého filmu...
Láska,dieťa,rodina-podarí sa mi to?
Rodina je zakladom vsetkeho dobreho aj zleho. Ked sa do vztahu montuju rodicia, stoji to za staru belu, manzelovi hovorim, ze keby sme zili na Slovensku, uz by sme boli rozvedeni. Takto mame svaty pokoj. Starame sa sami o seba a sme usetreni kadejakych reci.
Priatel nemoze spasit svet, nech sa stara o svoju rodinu - o teba a potom o dieta. Obaja ste uz dospeli, budete mat vlastnu rodinu, rodicia to budu musiet pochopit...
Kolko mate rokov, ze bez schvalenia rodicov nemozete spolu ani zit, prosim ta? Ja som odisla za manzelom ako 21 rocna a nasi ma v tom este aj podporovali, len aby som bola stastna. To si ale musite vyriesit sami. Ak vsak neodstrihnete pupocnu snuru, nedopadne to dobre... Zacni sa rozhodovat sama za seba, nekonzultuj s rodicmi buducnost, dieta, ved uz nemas 15 rokov. Si sama za seba zodpovedna, mas partnera, tak co? Cakat dieta po deviatich mesiacoch, co poznas toho cloveka nie je najidealnejsie (ja som sa na dieta zacala citit az po osmich rokoch spoluzitia, kedy manzela ozaj dokonale poznam), ale drzim ti palce.
Hmmm... je toho vela, vsak :)? Ale hlavu hore... Ako to prezivas s tehotenstvom? V ktorom si tyzdni? A kolko mas rokov ak sa smiem spytat?
Co sa prispievania tyka, ono to zalezi i od vasho prijmu. Ja som teraz v zahranici a cakame babo. Manzel zaraba slusne a i ja zatial. Pocas materskej to bude menej, no ako i on tak aj ja posielame peniaze i nasim. Nie nejake velike sumy (ale na SK pomery to pomoze) a toto planujem robit i neskor... Takze tazko sa radi, ked to zalezi od podmienok - co unesiete. A co jeho mamina? Kolko ma rokov, ma pracu a tak? Ci je na pomoc odkazana? Ono pomoze to vzdy, je fajn ze na nu tiez mysli, ale zase priorita by mala byt jeho "nova" rodina.
V tej praci vedia, ze si tehotna? Co teraz vlastne cez den robis? Nebolo by lepsie pracovat?
Ono je normalne, ze nie ste celu dobu spolu a nebudete moct byt. Takze nepracovat len preto, ze on konci skoro poobede a ma zvlastne stavy aj tak nic nevyriesi dlhodobo, hm? A mozno by bolo fajn mat sa po materskej kam vratit ak to pripada do uvahy. A este zarobit nejake peniaze - vsak mas este aspon pol roka ak rata spravne.
A i ubytovanie - Musite komunikovat spolu. Nazory vasich su pre vas dolezite, to chapem. Ale aj tak ide len a len o vas a musite stat na vlastnych nohach, brat to zodpovedne. Hlavne si utriedte ci v tom idete spolu dalej, ci chcete spolu bojovat a akonahle mate toto jasne je ostatne len o tom dohodnut sa...
Ahoj Weva,
no s tým prispievaním som to myslela tak, že jeho matka z jedného nízkeho platu ťažko zvládne utiahnuť celú domácnosť, keď jej nebude môj priateľ prispievať - podľa mňa ho to už teraz trápi. Takže vieš, podľa mňa automaticky, keď budeme bývať spolu nastálo ako partneri, tak už je podľa mňa dosť blbé, aby dával nejaké peniaze ešte aj jej, zvlášť keď materská je strašne nízka a dieťa stojí kopec peňazí. Ináč teraz on platí u nás nájom, ja stravu, takže je to celkom vyrovnané. No možno si len robím zbytočne starosti, ale neviem. Napr. jej dáva aj stravné lístky, párkrát dal aj mne, aby som nakúpila čo treba, ale vždy to bola len polovica. Druhá polovica šla jeho mame. No a ja očakávam, že potom by mali ísť všetky stravné lístky nám, nie? To len ako príklad. Či mám zlý názor? Veď aj my budeme potrebovať peniaze a aj niečo odložiť treba... Povedz mi tvoj názor Weva...
No a s tou výpoveďou - tú som dala asi tri dni potom, čo sme sa rozišli, takže to už ani v podstate nemalo s ním nič spoločné. Povedala som si, že ak sa dáme dokopy, tak aj tak v tejto práci ostať nemôžem a ak nie, tak niekam vycestujem. Takže preto som to urobila, bolo to dosť impulzívne, ale ja som už raz taká, bohužiaľ.
No mohla som za priateľom prísť s tým, že chcem, aby sme bývali spolu, ale ja blbá som mu najprv povedala, čo si myslia o tom naši, a jemu sa to tiež zdá čudné. Teda nič na to nepovedal, ale neviem, keď bude chcieť ísť domov, či mám ísť s ním, či ostať, či ísť k našim... On je zas taký, že nepovie, čo chce. Napr. aj teraz mi šéf volal, či nechcem ísť naspäť a pýtam sa priateľa na názor a on, že nevie, že ja sa musím rozhodnúť. Ale týka sa to nás dvoch, tak chcem, aby to bolo spoločné rozhodnutie. No keď ja stále chcem, aby sme o všetkom rozhodovali spolu a on to berie tak, že vždy všetko riešim. Asi...
Ahoj,
no priznam sa ze s tymi platbami za domacnost som to celkom nepochopila - ako to ze jej prispieva predsa s tym, ze by ste byvali spolu nesuvisi, nie? Ked su syn a mama tak naviazani mozu vznikat problemy, to hej, ale do tohho asi vidis lepsie ako ja.
Hm, chpame, ze si chcela byt s nim, ale vzdat sa kvoli tomu prace sa mi zda velmi nezodpovedne, najma teraz by bolo najlepsie co najviac odlozit, aby ste vedla materskej vychadzali ako tak z jedneho platu.
A co sa buducnosti tyka - neries co chu vasi. Oni si pravom robia starosti, kedze sa to cele tak rychlo zvrtlo. Asi ich netesi ze si kvoli jeho problemom dobrovolne bez prace. Maju pocit, ze ma na teba zly vplyv asi. Ale ked to vsztko dobre dopadne tak budu radi, takze to teraz pust z hlavy a sadni si na to s drahym - vymyslite spolu nejaky plan. Podla mna je normalne sa opytat, ci by nebolo najlepsie byvat spolu - i kvoli financiam a kvoli vztahu. Predpokladam, ze ste teraz ako par spolu a o vsetkom sa bavite a planujete?
Ahoj Weva, ďakujem za povzbudenie.
K odborníkovi ísť nechce, lebo aj predtým bol vraj už v takej situácii a dostal sa z toho. No teraz je to už chvalabohu lepšie, dúfam, že sa to nepokazí. Už nie je taký bez nálady.
No prečo žijeme raz tu a raz tam? Lebo obaja sme z inej dediny a teraz bývame v meste. Keď som mala prácu, tak aj ja som chcela chodiť domov, lebo mám mamu veľmi chorú a chcela som ju povzbudiť a jeho matka je taktiež sama, len s jeho bratom a ten si žije viac-menej svoj život. Ja som prichádzala domov ale neskoro večer a priateľ končí o druhej, takže on matke aj dosť mohol pomôcť, porozprávať sa s ňou a tak. Majú dosť blízky vzťah, ja som rada, že na ňu nekašle, ona je milá, mám ju rada, ale tiež sa do budúcna bojím, že sa to aj kvôli tomu ich blízkemu vzťahu pokazí. Že on nevydrží stále sedieť na byte (tu nie je až tak čo robiť) a doma stále niečo "štuchá". Síce keď príde bábo, tak bude roboty až-až :-) Ale bojím sa, aby aj jeho matka nezačala mať časom pocit samoty a on tým pádom výčitky. Ja viem, je to postavené na hlavu, ale on myslí vždy na ostatných a až potom na seba... No a teraz nemám prácu, lebo aj tá ničila náš vzťah, totiž on prišiel okolo tretej a ja až okolo siedmej a potom mal čas premýšľať nad hlúposťami. Takže som dala výpoveď, on to odo mňa nikdy nežiadal, ale ja som vedela, že je to problém. Ak by sme sa nedali dokopy, odišla by som pracovať preč. Potom som zistila, že som tehotná, tak som to neriešila, ale šéf ma volá naspäť, tak teraz neviem, čo mám robiť. Na jednej strane peniažky budeme potrebovať, na druhej strane, zas sa to medzi nami pokazí, cítim to...
No a potom tu boli veci okolo tej pôžičky, bolo treba veľa vecí povybavovať a už minulý rok sme sa dohodli, že keď sa to definitívne vybaví, tak budeme bývať spolu nastálo. Medzitým prišiel rozchod a tak. Tak teraz mohol navrhnúť, fajn, si tehotná, je to dôvod, aby sme bývali spolu už stále (aj tie veci sú už vlastne vybavené). Ináč keďže je matka sama na celú domácnosť, tak jeho trápi aj to, ako bude finančne vychádzať, aj preto si myslím, že ešte nenavrhol to stále bývanie, lebo jej prispieva na domácnosť a potom to podľa mňa už bude hlúpe, keď tam nebude bývať, aby jej prispieval a podľa mňa ho to trápi. Lenže on je taký, že o problémoch nehovorí, ale ich dusí v sebe. No podľa mňa je už načase, aby sme fakt bývali spolu, no nechcem ho do toho nejako nútiť...Jeho rodičia sa totiž rozviedli a už vtedy prevzal viac-menej úlohu otca a živiteľa v rodine. Takže preto je matka naňho taká naviazaná, lebo sa fakt môže vždy naňho spoľahnúť. Ach, ja viem, možno podľa vás sú to hlúposti, ale aj mama mi povedala, že to preto neskončí dobre. No a podľa mamy je so mnou len preto, lebo čakám dieťa a dokonca som to podľa nej spravila naschvál (čo nie je pravda). A že keď mne to nie je trápne, tak jej to trápne teda je. Takže neviem, čo vlastne naši chcú. Slobodná matka je hanba, byť s ním mi má byť trápne, potrat odmietajú. Tak neviem...
Ahoj smutny smejko,
hlavu hore!!! A gratulujem k tehotenstvu...
Ja si myslim, ze Tvoj priatel asi ma nejake psychicke problemy, ze si neveri a stratil istotu ze zvlada pozicku a veci z toho suvisiace.. Navyznam sa v tychto veciach velmi, ale mozno by mu vedel pomoct nejaky odbornik, nech sa z tej depky dostane. Lebo ako vravis, vlastne je vsetko ok (kolki z nas predsa maju pozicku a ide sa dalej)...
A rodicia sa o Teba asi boja, daj im cas. Ved tehotenstvo trva 9 mesiacov, netreba riesit vsetko naraz.
Aj podla mna je totalne na hlavu aby ste zili raz tu a raz tam!!! To akoze preco? Ved ak mate spolocne byvanie, kompletne zariadene, tak zite tam a zariadujte detsku izbu/kutik a uzivajte si kym ste dvaja, potom sa to zmeni (a posunte nebezpecne veci o patro dal).
Na interupciu nechod, ved opat ako som pisala - nic take tragicke sa nedeje, mate sa radi a mate kde byvat, mate pracu... ja velky problem nevidim. A brat sa nemusite, zite takto dalej a zobrat sa mozete aj neskor.
Vasich navstevuj a bud s nimi v kontakte. Podla mna ked uvidia, ze ste stastni sami sa zacnu tesit na vnucatko... Nemusia mat pocit, ze im visis na krku!
Hlavne sa staraj o seba, dobre jedz, vela oddychuj a nestresuj sa lebo to ovplyvnuje babatko!!!! Drzim moc palce
