mam taky problem. Dlhsi cas som mal tak trochu psychicke problemy, teraz sa uzdravujem pomocou bachovych esencii, citim ako sa mi navracia psychicke zdravie, ale tiez zistujem, ze som uplne iny ako ostatny. Neostava mi nic ine, len sa z tym vysporiadat, ked chcem byt stastny. Odmalicka mam problem z nizkym sebavedomim a tieto esencie riesia aj to. Takisto som zistil, ze hoci mam 17 r tak sa trochu spravam ako decko. Casom to vsak bude ine. Ale mam strach, ze ked budem normalny, tak ma druhy neprijmu a zazijem tie iste rany ako na zakladnej skole. Poradite mi niekto ako sa s tym vysporiadat? Chodim aj k psychologovi. Tym ze som iny, myslim to ze ma zaujimaju ine veci ako ostatnych. Na moj vek dost nezvycajne. Ja som mal normalne zaujmy v detstve, ale iba malo tradicne a preto som si myslel, ze to je nenormalne a odsudzoval som sa preto. Ale ja sa musim prijat, lebo budem mat velke problemy.
strach prijat seba
Slobodna
chcela by som ta spoznat :D...sledujem tvoje prispevky a mnohe z nich su velmi rozumne aj ked nie so vsetkymi suhlasim
tiez si myslim ze individualita je podcenovana, lebo vytrcat z davu nie je jednoduche- musis celit celej rade problemov
...nevedia kvalitne relaxovať..
Ja mám vyše 30 a stále sa správam ako malé pojašené decko :)asi by som mala už dospieť ale nejak moc to neriešim :) síce ma ľudia veľmi vážne neberú, čo je nevýhoda tohto správania ale naopak radi sa zdržujú v mojej blízkosti, pretože som bezprostredná, oddýchnu si pri mne, pretože neriešim. Takisto som iná a vždy som iná aj bola, zaujímali ma iné veci, riešim iné veci atď., áno pociťujem to ako vyhnanie zo spoločnosti, pretože dnešná spoločnosť rieši len peniaze, kariéru, moc, strácajú sa tradičné hodnoty, úcta k človeku, ľudia už pomaly vedia kvalitne relaxovať, zabávať sa, proste žiť. Otočme otázku inak, prečo my sme nenormálni a oni normálni? Len preto, že ich je väčšina a nás menšina? Človek je predsa individualita a to je na ňom to najkrajšie, rôznosť ľudí nás obohacuje. Spoločnosť určila, resp. určuje nejaký všeobecný ideál krásy, ideál rodiny, plnohodnotného člena rodiny, ktorým sa my všetci musíme podobať, prispôsobovať? Mne osobne sa to zdá byť choré. Takisto je žiaľ smutné, že aj keď ľudia možno vo väčšine súhlasia a obdivujú inakosť jednotlivca, majú strach sa k nemu pridať, súhlasiť s ním, aby ho spoločnosť neodsúdila. Áno, žije sa s tým veľmi ťažko, ale zas som hrdá a šťastná, že stále zostávam tým, kým som. Len ma unavuje neustály boj za svoju individualitu, akoby to bolo niečo za čo sa musím iným ospravedlňovať. Nie si sám, je nás viac, len ľudia sa s tým moc nechvália, pretože sú za to odcudzovaní. Som kto som, to si povedz, v istých veciach sa spoločnosti prispôsobiť musíš, ale tak aby si si zachoval svoju tvár a zostal sám sebou.
mam mat na sebe rad aj svoje nedostatky? Bojim sa ze vzbudim zlu mienku a ten druhy ma odmietne. Co s tym? A ako sa zacat mat rad musim sa vysoko hodnotit? Ako sa vysoko hodnotit? Lebo ja viem ze som neni o nic horsi ani lepsi ako ti druhy.
tpch co myslis tym inym sposobom? Co by si mi radil/a?
Ustrachany, ty tu vypisujes strasne ch.joviny. Sa nudis, co? Skus sam na sebe zapracovat, ale inym sposobom, ako to tu zatial prezentujes.
a rozmyslal si nad tym ze je to mozno tym ze si sebecky a istym sposobom lakomy? ostatni ludia, ked od nich nieco chces, tiez je to preto ze si vypocitavy? vies ono to funguje tak, ze Podľa seba súdim teba. Mozno su ozaj ludia ktori ta len vyuzivaju ale urcite nie su taki vsetci, ak vidis vsetkych ludi takto, problem je v tebe. Skus nebyt "lakomy" a pomoz, ved z teba neubudne. a ak pomahas, nie z vypocitavosti ale preto lebo chces pomoct, tak sa ti to vrati.
a mam este jeden problem, ktory mi dost komplikuje zivot. Totiz suvisi to zo vztahmi k ludom. Neviem si s nimi normalne vychadzat. Toto mi vzdy robilo problem. Mam to uz od detstva. Asi je to zakorenene zlou vychovou, alebo to bude moja nepodriadiva povaha. Ked odo mna niekto nieco chce tak mi to pripada, ze je vypocitavy. Akoze spravim to co chce od mna, ale zacnem mu dohovarat, zda sa mi, ze vsetko co odomna ludia chcu je z vypocitavosti. Mam povahu, ktora sa nerada podriaduje a aj dost papuluje, ale na druhej strane si uvedomujem, ze nemozem byt takyto. Lebo ma ludia nebudu mat radi, ked im nebudem pomahat. A nemam rad ked mi niekto volaco dava rozkazom. Mate podobny problem?
ja mam 32 a stále sa cítim ako decko. nezatazuj sa zbytocne takymi pocitmi, venuj sa realite. vies kolko vecí ja neviem? a čo teraz ako? učíš sa celý život.
