Cítil sa hrozne... najlepší kamarát sa mi priznal, že ma miluje... že som zmyslom jeho života...veľmi ťažké slová mi povedal... Mne je z toho úplne nanič. On nemal ľahké detstvo, nemá ľahký život... rodičia na neho zvysoka kašľali... Je až nadmieru citlivý a psychicky labilný. Dvakrát sa pokúsil o samovraždu, prvýkrát sa chcel zabiť na motorke, neskôr si podrezal žily. Skoro zomrel... Nepoznám ho od narodenia, náhodne sme sa spoznali a veľmi dobre sme si začali rozumieť. Stali sa z nás najlepší kamaráti. Teraz má 19. Bojím sa o jeho život... Myslela som si, že ma berie ako sestru... cítim sa naozaj príšerne... Veľmi mi na ňom záleží, beriem ho ako brata. Neviem, čo ďalej. Mám klamať samú seba a hlavne jeho? Prosím, poraďte.
