Moja matka začala mať asi pred 13-timi rokmi vážne zdravotné problémy s krvou. Začala chodiť po lekároch, no nanešťastie sa jej nepodarilo nič zistiť, až to prišlo do situácie, že sa zaťala a povedala, že k už nikdy k žiadnemu lekárovi nepôjde. Hneď, ako jej začali problémy, dala aj výpoveď v práci a chodila na Úrad práce. A presne vtedy, ako povedala, že nebude chodiť k lekárom, povedala tiež, že nebude navštevovať ani tento úrad. Odvtedy je len doma a nechodí k lekárovi. Asi pred šiestimi rokmi jej postupne začali aj prvé príznaky psychických problémov, lenže vtedy to nikto tak nevnímal a nikto tomu ani nedával veľkú váhu. Lenže približne pred dvomi rokmi sa to začalo dosť rapídne zhoršovať a ja, môj otec a aj sestra sme uznali, že je naozaj vážne psychicky chorá. Ešte donedávna nám takmer nikto neveril, ale postupne si to začalo všímať čím ďalej tým viac ľudí,... Keďže nechcela za nič na svete ísť k lekárovi, snažili sme sa pozrieť si všetky možné psychické choroby, ktoré by mohla mať a podľa jej príznakov si myslíme, že je to asi na 99% schizofrénia. Nezmyselné reči a nevysvetliteľné správanie ako napríklad rozprávanie niekomu, kto tu vôbec nie je...to by nebolo až také strašné, keby to nedospelo do takého štádia, že už nás vôbec nepozná a myslí si, že nie sme jej rodina ale niekto úplne iní,... A hoci mamu zatiaľ ešte mám, mám pocit, akoby som ju ani nemala...
Snažili sme sa už skontaktovať s viacerými lekármi, lebo keby sa jej stanovila presná diagnóza, mohla by začať brať lieky, ktoré by jej určite pomohli... No každý vám povie: kým ona sama nebude chcieť, do ničoho ju nemôžete nútiť... Lenže, myslím si, že keď niekto nie je pri zdravom rozume, nemal by sám rozhodovať o tom, čo je preňho správne a čo nie...
Teda, čo robiť, aby sa to nejako vyriešilo?
