Niekedy som smutná z ľudí okolo mna

Zdravím:-)
Vediem normálny,vcelku obyčajný život. Študujem na VS ,teraz budem druhý rok , brigádujem,mám zopár priateľov,určitý okruh ľudí okolo mna. No práve z nich mi je niekedy smutno. Vlastne z ich reakcii. Pred pár mesiacmi som sa rozišla s jedným človekom , ktorý pre mna dosť veľa znamenal ale bohužial nám to nevyšlo. Dúfala som , že aspon vlastná sestra bude na mojej strane. Ale nedočkala som sa. Každý sa ma nechápavo pýtal,prečo som to spravila. Nuž prečo... Pretože som mala na to svoje dovody, ktoré tu však nemusím rozoberať , lebo o to tu vlastne nejde. Pretože ja som s tým človekom bola a vedela som že to , čo robím je to správne a že tak to ma byť.
Druhé akoby "sklamanie" bolo,ked som sa nechtiac pred kamarátom preriekla,že medzi nami nebol sex a on bol moj prvý s ktorým som chodila. Vraj je to moj život, on ma /nerieši/ a je mu to jedno ,no vyhodiť mi to posmešne na oči to ,presne to , občas spraví.
Tento povrchný svet v ktorom každému ide len o "užívanie si " vyspať sa a nechať tak. Ved tak je to najlahšie.Načo sa viazať. Fakt mám niekedy pochybnosti či si nájdem seriozny vzťah v ktorom by som mohla počítať s určitou budúcnosťou. Teraz posledné zhruba dva mesiace káždý kto prejavil "záujem" každému išlo len o to. Lenže presne toto ! ja nechcem. Obšas pochybujem,či je chyba vo mne alebo v kom vlastne.
Chcem veriť,lúbiť,no niekedy sa cítim ako absolútne nepochopená . Alebo pochybujem o tom,či niekomu na mne skutočne naozaj záleží/okrem mojej rodiny/ . To nie je žiadna sebalútosť , to je proste tak! ...