Depresia

natusa, pokiaľ máš na mysli práve tento posledný príspevok od Mimulusa, v prvom odseku predsa iba citoval Jane:)

mimulus ..prečo píšeš raz ako žena,raz ako chlap ?akosi nechápem

,, Ak ja mám úzkosť a niekto by ma nútil ísť medzi ľudí, kamarátov, alebo keď sa mi vtedy niekto prihovára z rodiny, tak štekám a hryziem (proste nie je so mnou reč). Som odporná a všetci mi lezú na nervy, aj ke´d ich mám rada. Potom ma chytí ešte väčšia depresia z toho, keď vidím, ako sklamane odo mňa odchádzajú, pretože som na nich taká zlá, ale ja za to nemôžem. Ja sa ináč v takom stave správať nebudem.

Preto sa vtedy spoločnosti vyhýbam. ,,

Tak v prvom rade s Tebou Jane318 plne súhlasím a to, čo si tu napísala je viac ako pravdou. Myslím si, že to tak vníma každý kto má depresiu. Aj ja by som vtedy najradšej nikoho nevidel, ani rodinu, ani známych ale čo Ťa možno prekvapí ani ženu ktorú milujem a moju manželku. A máš úplnú pravdu, čím dlhšie je človek v takej spoločnosti, tak tým jem to horšie a práve preto by som bol veľmi rád ak by si si prečítala čo prežívam ja.

Aj ja prežívam v podstate to isté čo ty s jedným malým rozdielom. Viem, že je to už možno otrepané ale veľmi si vtedy želám aby bol pri mne aspoň jeden jediný priateľ. Viem, je to zvláštne ale to objatie o ktorom som hovoril by som prijal jedine od niekoho kto je mojím priateľom. Vieš aký je to krásny pocit ak príde Tvoj skutočný priateľ za Tebou a objíme Ťa?. Nedá sa to proste opísať slovami. Na druhej strane je tu jedna vec,ktorá mi priateľstvá ničí a .... Ak som v takomto stave, mám pocity úzkosti a strachu tak si na jednej strane želám aby boli moji priatelia pri mne ale na druhej sa ich snažím dostať od seba čo najďalej. A najhoršie na tom je že sa o to snažím všetkými možnými prostriedkami. Bojím sa totiž, že by som ich mohol stratiť tak ako tých pred nimi, bojím sa, že to celé nezvládnu a dokonca riskujem aj to že ich v danom momente stratím. Viem je to smutné ale mojou prvotnou obranou je smiech a žartovanie na úkor druhých, ktorý sa nemusí páčiť každému. Vieš čo je ale najsmutnejšie, ak povieš priateľovi, skutočnému priateľovi nech ide do riti a že ho nenávidíš a on skutočne odíde. Viem, že teraz poviem vetu, ktorou si protirečím ale ako skutočný priateľ by mal ostať a vrátiť sa, pretože práve toto je chvíľa kedy som na tom najhoršie. Je to iba moja skúsenosť takže som to musel napísať.

Meretseger - predstav si, že máš priateľa,priateľku a ty mu,jej povieš nech ide do riti alebo nech na Teba zabudne no on sa otočí a objíme Ťa. Pozri viem psychológ je možno psychológ ale ver mi, že nič krajšie neexistuje :)

Na druhej strane sa môže stať aj to s čím počítaš najmenej, že ten človek naozaj odíde, povie zbohom a jednoducho odíde. Je to ten najbolestivejší pocit aký môžeš zažiť. No na druhej strane sa na neho ,,nemôžeš,, hnevať.

Problém je však v tom, že priateľstvo je naozaj niečo úplne iné ako keď máš kamarátov s ktorými chodíš von, rodinu alebo lásku. Teda aspoň pre mňa to znamená viac a je a vždy aj bude silnejšie. Teraz možno nesúhlasíte ale práve toto prežívam pri depresii ja. Mojou prvoradou prioritou je dostať z mojej blízkosti ľudí, ktorých nadovšetko milujem a na ktorých mi veľmi záleží. Viem čo riskujem ak sa mi to podarí ale o tom je skutočné priateľstvo. Ak sú to naozaj priatelia tak sa predsa len obrátia smerom k Vám.

Abebe k tej Tvojej otázke Ti poviem len toľko, že som občas mával podobné stavy. Ja si myslím, že sa Ti muselo niečo zlé prihodiť, napriek tomu, že si to ani neuvedomuješ. Ja naozaj neviem či máš depresiu ale tie pocity nemáš len tak. Veľmi dobre porozmýšľaj čo sa Ti v živote stalo alebo na to jednoducho zabudni a vždy keď Ti takto bude tak sa jednoducho zober a choď von, za kamarátmi, baviť sa jednoducho od ventiluj to.

Chcel by som sa spytat , je mozne aby som mal aso 2,5 mesiaca nepretrizte zle pocity ako nulove priam minusove sebavedomie , pocity prazdnoty , beznadeje , cely den spim a nechuti mi jest , do nicoho sa neviem prinutit dokonca som sa chcel uz aj zabit a zrazu sa jeden den zobudim a ako keby to preslo , respektive to uz citim iba velmi slabo.Ale neviem to naviazant na nijaku zlu udalost v zivote.A stalo sa mi to uz niekolko krat ale tak s 3 mesacnymi pauzami kedy som sa citil dobre.Myslite ,je to depresia alebo nieco ine ?

Depresiu a úykosť je nutné liečiť..potrebuješ výborného psychiatra.

Ale to by muselo byť vtedy, ak by mi bolo psychicky dosť blbo a najlepšie ak by som si ho robila sama :D Ale pri istých miestach mi je už z predstavy PEKNE blbo :D

Meret - zvládla by si tetovanie hocikam! :-D ... viem, je to hlúpe, ale napadlo mi to, ke´d si hovorila o tej fyzickej bolesti :-D
Fú ja by som sa najradšej pri depresii zakopala pod zem a nikoho k sebe nepustila :-D

Pri úzkosti reagujem rovnako, pri depresii by som si objatie vyžiadala rada, len si netrúfam - iba od jediného človeka, a to psychológa - a teraz dúfam, že sa neozvú nejakí, čo začnú tvrdiť, aké je to hrozné zneužívanie, lebo to teda nie je!
"Strach by to možno mohol byť, ale strach nemá samovražedné myšlienky a strach sa neutiera servítkou po dokončení diela."
Klobúk dole pred touto myšlienkou, Jane. Rovnako som došla na to, že v tomto strach nie je. Pretože samovražedným myšlienkam odolávaš a koniec koncov, pokiaľ ide o SP, aspoň ma to naučilo nebáť sa fyzickej bolesti, keď už nič iné:) :D

Ak ja mám úzkosť a niekto by ma nútil ísť medzi ľudí, kamarátov, alebo keď sa mi vtedy niekto prihovára z rodiny, tak štekám a hryziem (proste nie je so mnou reč). Som odporná a všetci mi lezú na nervy, aj ke´d ich mám rada. Potom ma chytí ešte väčšia depresia z toho, keď vidím, ako sklamane odo mňa odchádzajú, pretože som na nich taká zlá, ale ja za to nemôžem. Ja sa ináč v takom stave správať nebudem.
Preto sa vtedy spoločnosti vyhýbam.

Konečne niekto napísal, už som si myslel, že si budem písať sám zo sebou. Odpíšem až zajtra ale súhlasím s Tebou v tom, že ak má človek stavy úzkosti tak nechce s nikým hovoriť, chce byť sám. No z vlastnej skúsenosti viem, že to si len myslí a musí to prekonať.