Som prvák na vysokej. Škola sa ani poriadne nezačala a už vynechávam prednášky a zatial som sa nič ani neučil. Sa mi toho hromadí a ja sa neviem odhodlať. Vlastne mám možno vysokú na ktorú som vždy chcel ísť ale nijako ma to nenapĺňa nemám dôvod učiť sa. Proste tu len prežívam. Na interáte sa len flákam. Pozerám rôzne serialy ktoré ma bavia. A cítim sa byť smutný a ani neviem z čoho. Na nič sa poriadne neteším. Takéto pocity som zažíval aj na strednej lenže tam som dokázal mať jednotky aj bez učenia. Tu viem, že sa musím učiť ale jednoducho na to kašlem. Rozmýšlal som aj o ukončení štúdia lenže tým veľmi sklamem rodinu a aj sám seba. Aj učitelia na strednej mi odporúčali ísť na VŠ, považovali ma za talentovaného. A ja si neviem predstaviť, že by som chodil od pondelku do piatku do práce a robil tú istú vec stále. Nepreháňam ak poviem, že by ma to zabilo. Mal som brigády a monotónnu prácu nevydržím dlho robiť ak ma k tomu ešte aj nebaví. A nájsť prácu, ktorá by ma bavila bez VŠ považujem za nemožné. Viem, že si len robím takto problémy, že na všetko kašlem (nie len na školu ale asi aj na všetko ostatné) ale nemám chuť s tým nič robiť. Jediná vec, ktorú si vážim a drží ma ako tak nad vodou je priateľka. Lenže to nie je moc dobrá prespektíva do budúcnosti ani pre ňu mať takéhoto chalana. Nie som rozlietaný typ, že chodím len po zábavách, pijem atď. Práve naopak som slušný chalan na párty nechodievam, nepijem, vyjadrujem sa slušne.Proste chcem v živote niečo dosiahnuť, len moje pocity ma ničia...
Pocit nenaplnenia, asi si ničím život
Čo píšu niektorý úplne s tým súhlasím. Aj ja som hlavne teraz už na VŠ len pretože by som veľmi klesov u ostatných. Na strednej som bol vždy ja ten čo všetko vedel a mal 1. A keď teraz nechám školu si ich viem živo predstaviť čo by všetci hovorili. Sklamal by som aj rodičov, investovai do mňa nemalé finacie. Ja vlastne viem čo teraz chcem, len to nie je v súlade s tým čo chcem dlhodobo. Veľmi ma láka cestovanie. Našiel som si jednu stránku, niečo ako charita, kde vám zaplatia letenku, pobyt, stravu... Pošlú vás do krajín kde potrebujú ľudia pomoc. Napríklad v Afrike starať sa o chorých, pomáhať stavať nemocnice atď. Krajinu kde chcete ísť si môžete vybrať. Síce nie je isté, či vám ju dajú ak je veľa záujemcov ale niekam určite pôjdete. A takto vlastne zadarmo môžem spoznať svet. Len tieto "výlety" sú na niekoľko týždňov ba i mesiacov. A určite by som chcel precestovať veľa krajín. Práca by mi nevadila, naučil by som sa jazyky, spoznal ľudí z iných kontinetov a mal by som kopec času ujasniť si všetko v hlave. Lenže táto alternatíva znamená byť dlhodobo bez prímov, žiadne úspory do budúcna. Mám krásny vzťah s priateľkou, plánujeme si spolu budúcnosť, už teraz si hľadáme ako by mohol vyzerať náš dom, ja veľmi chcem rodinu a ona tiež. A ak by som chcel ísť spoznávať svet toto všetko v budúcnosti stratím. Ak by jej to nevadilo, že odídem od nej na niekoľko mesiacov a zostaneme spolu, tak minimálne o niekoľko rokov sa vzdziali naša vysnívaná budúcnosť, pretože nebudeme mať na ňu peniaze. Ak by sa teda dala aj realizovať potom niekedy. Toto je tiež dôvod prečo chcem byť na VŠ, aby som mal dobrú prácu a mohol mať rodinu a domov po akom s priateľkou túžime. Inak by som na ňu zrejme nešiel.
bubu, ked chces iba bc a k praci ti to bude stacit, tak je to v pohode. ak ti to nahodou predsalen stacit nebude, dva roky sa kludne daju dorobit neskor.
čo ak k mojej vysnívanej práci potrebujem len vedomosti, a papier od nich mi je na dve veci. a to čo sa naučím za 3 roky mi mylsím že bude postačovať. Proste mám pocot, že sem nepatrím. Že tu sú ľudia, ktorý chcú aby ich život vyzeral inak ako môj. som stratená. Neviem čo mám robiť. Zaťať zuby a ostať na škole? Alebo robiť to čo ma baví. Najlepšie by asi bolo keby som ostala na škole a popritom, robila to čo ma baví. Len neviem nakoľko je to reálne.
bubu bc naozaj nic neriesi.
iste gladysa, nemusi mat hned kazdy vs, ak je tvoja vysnivana praca kvetinarka, naco by si sa trapila na skole. lenze podaktori maju take sny, kde vs jednoducho byt musi, vies? lebo inac to nejde.
ahojte, ja mám skoro rovnaký problém. Som na škole na ktorú som túžila ísť už veľmi dávno som prváčka na VŠ. Vôbec však neviem, či je to v živote to čo by som chcela. Nikto ma do toho netlačí, ale mám pocit, že by som v očiach ľudí okolo mňa strašne klesla, keby som sa na to jednoducho vybodla. Nejako jednoducho nie sú moje predstavy o živote v súlade s VŠ. Maturita je základ - to beriem. Ale čo teraz? Myslíte si, že skončiť ako Bc. je zlé? Ako sa to považuje. Najradšej by som to urobila tak že budem Bc. a pôjdem si za svojim snom. Lenže naposledy na mna kamarát nahučal, že mať iba bc je horšie ako nemať nič. Preto sa pýtam, čo si o tom myslíte. Milujem život a chuť žiť nestrácam ani náhodou len mám v tomto zmätok. Rozmýšľala som aj nad psychológom, že by mi pomohol si urobiť proriadok v hlave.
gladyssa pekny prispevok
kvoli vš sa neoplati znicit si zdravie
hlavne teraz ked aj tak nie je praca pre vysokoškolakov. myslim ze dolezitejsie je vediet sa presadit a byt originalny, vediet sa vynajst, pouzivat vlastny mozog a byt komunikatívny
dosiahnut nieco... Stale len dosahovat a dosahovat. Byt uspesny, bohaty, splnajuci kriteria, poziadavky, svetaborny, priebojny, cielavedomy, odolny... som z toho unavena.
Mozno chalan nechce dosahovat vysiny, chce len mat pracu ktora ho naplna, stravit kazdy den uzitocne, byt niekde potrebny kde moze vlozit aj svoju dusu, nie len titul. Viem ze aj peniaze su potrebne ale magorit sa kvoli vela peniazom nikoho neurobi stastnym. ja som nervy stratila na VS, doslova mi na nej zacalo hrabat, zabudla som sa tesit z malickosti, potom bolo treba kurzy, jazyky, zrucnosti, prax, nahanat a nahanat skusenosti, bojovat, hryzt, natahovat sa, ziskavat... z pozicie manazerky som odisla, som kvetinarka a som stastna.
take pocity ma na skole velmi vela ludi, ale ak chce clovek nieco dosiahnut, musi pre to aj nieco obetovat, zial. ved kolko z nas revalo kvoli skuskam, statniciam, bezsenym nociam, debilnym skusajucim, debilnemu skolitelovi a kolko z nas s tym chcelo prastit a mat konecne pokoj. ja sa tiez neviem prinutit, ucim sa, ked mi hori za patami a je deadline, inac ma ani nenapadne s tym pohnut a depresie k tomu patria nevynimajuc.
vitaj v klube. ja som akurat isla na skolu ktora ma ani nikdy nebavila len to chceli rodicia odo mna a vlastne aj ja som chcela mat taku ,,poistku,, ze aspon cosi. a to popri skole aj pracujem takze viem ake to je citit sa na zabitie.
mama sa vzdy pyta a co teda chces robit? vravim ze neviem ale hlavne ze viem co nechcem robit. horsie by to bolo keby neviem ani to. skoncim bc. a konecne sa zacnem venovat sebe.
presne to iste prezivam aj ja teraz, s tym rozdielom, ze som uz v tretom rocniku VS predchadzajuce rocniky ma to bavilo bola som stastna smiala som sa. teraz uz cca 2mesiace chodim ako bludna dusa, komunikujem len ked musim(aj to sa pretvarujem) nic ma nebavi, mam chut len lezat a nepohnut so sebou na nic nemysliet a nic nerobit. neviem co sa to robi? je mi na plakanie stale a vsetky cinnosti co som robila mi teraz nic nehovoria, namyslam si ze ma nikto nema rad. mam priatela s nim som v pohode ale akonahle sme od seba(ja som na internate) uz je zle a myslim ze aj on ma nema rad a casto mylsim ze ho opustim, vsetky jeho slova beriem prilis vazne....myslim ze mi chyba serotonin, neda sa dakde kupit? nehovorte ze sa mam premoct a ist tancovat ci by s priatelmi z ktrych mi je(teraz momentalne) na zvracanie. dakujem
