Neviem, ci je to normalne, ale nemam rada spolocnost ludi. Ludi sa nebojim, len mi lezu poriadne na nervy. Nedajboze, ze sa ti zacne darit, alebo si v niecom lepsia ako oni a uz zacnu ziarlit a podkopavat nohy poza chrbat, aj ked ty si ich mozes vazit a si k nim maximalne mila. Najdu sa aj vynimky, ale tych je v dnesnej dobe velmi malo. Nechodim von, nemam znamych, netuzim po spolocnosti a ani mi to NECHYBA. Ak idem von alebo na vylet, tak len so svojim synom a manzelom. Doma je moj raj. Citam knihy, mam kopu knih pre samoukov, ucim sa sama cudzie jazyky, zaujimam sa o modu a o hubu, nikdy sa nenudim. V praci si odrobim svoju pracu na 100% a idem domov. Nestaram sa tam o intrigy, nikoho neohovaram a nenicim nikomu zivot. Na konci kazdeho mesiaca si vezmem svoju vyplatu a to je moj ciel. Nemam zaujem byt v kolektive a monitorovat zivot svojich spolupracovnikov. Susedia ma nezaujimaju, nech si zije kazdy svoj zivot po svojom. Proste netuzim po kontakte s ludmi. Taka som bola vzdy. Je to normalne?
Vyzivanie sa v samote.
...neviem,ci som taka ista,ale niekedy som tiez radsej sama,ale to asi kazdy...a nemam rada vtieravich ludi...tak medzi sviatkami sme isli ku kolegyni na navstevu,nakolko sa stale vypytovala kedy prideme,a preco sme sa nezastavili,ked sme isli okolo,tak som isla,aby som to mala z krku...zo slusnosti som jej pri nasom odchode povedala,aby prisli aj oni k nam...ked prisli bolo vsetko ok,az na to,ze muza po chili zacala tahat domov,evidentne sa mu nechcelo,co jej aj povedal,asi odinu a pol nebolo od nej nic ine pocu,len..ideme domov...ked odisli,tak mi aj manzel potom vravel,ze mu to islo na nervy,ale nechcel kazit naladu..asi som divna,ale take navsevy ako bola tato nemusim,a este ked vidite,ze polovicu z casu presedi kukanim do blba...ona je vcelku v pohode,len mam niekedy pocit,ze sa mi vitera do sukromia....viem,ze som si ju asi moc pripustila k telu,a je to scasti aj moja chyba,ale ja by som sa az tak do jej priazne nevedela strkat
si normalna, taka ista som ja.od malička nemám rada velke spoločnosti, ani ja nemám kamošky-intriganky mam mam moju rodinku,dve deti a manžela,ostatny su mi ukradnutý! a ešte mám kvetiny mám ich plný dom,to je moja vášen.
Nemyslim si,
ze by islo o nejaku poruchu osobnosti. Ked ti takato forma zivota vyhovuje, tak je to podla mna normalne a niet tam co riesit. Si proste introvert, ktory sa najradsej citi doma. Co na to tvoj manzel? Ak to jemu tiez nevadi, tak potom je to uz duplom oka a je zbytocne to vobec riesit.
Problem by bol podla mna len vtedy ak by si chcela zmenit svoj sposob zivota a nevedela ako na to.
Ale ked si takto spokojna, tak je to fajn. Kazdy ma pravo prezit svoj tivot tak ako mu to co najviac vyhovuje, podla mna ti nema kto do toho co kefrat.
Tak sa drz a vela stastia prajem :o).
karekla, precitaj si nieco o schizoidnej poruche osobnosti.
U zien byva mierna, nenapadna. Mozno mas nejaku jej miniformu. To, co popisujes, sa mi vobec nezda strasne. Nezda sa mi, ze by si sa ludi bala, len ich neptrebujes. Mozno len potrebujes viac dni samoty a jedneho dna ti vyjde slno a vyjdes medzi ludi. Mozno sa zamilujes a tvoj chlapec bude milovat prave tvoju utiahnutost. Do nicoho sa nesil. 1-2 kamaratky by si ale mohla mat.
Mozno si to uz pisala: kolko mas rokov ?
Sweet lolita chod si riesit svoju zatrpknutost niekde inde, daj mi pokoj
Ja ked som chodila na gympel, mala som jednu najlepsiu kamosku, obidve sme boli velmi utiahnute, ale (alebo asi aj vdaka tomu} sme si rozumeli, sedeli cele studium spolu v lavici a vzdy sme sa bavili najma jedna s druhou a s tymi ostatnymi v podstate minimalne sme komunikovali. V skole som sa citila dobre, pretoze som tam mala tu dobru kamosku, doma som mala svoje konicky, moju rodinu, sestry a vlastne rodina a ta kamoska boli cela moja spolocnost s kym som travila svoj zivot. Lenze potom sme odisli na VS, kazda do ineho mesta. Ale kedze som extremny introvert, nevedela som si najst ziadnych kamaratov a bola som daleko od rodiny, zacalo hrozne obdobie, citila som sa v tom cudzom meste strasne sama, skoncila som v hroznych depkach, a aj som zacala navstevovat psychiatra a psychologa.
Nakoniec som to vyriesila tak, ze som odisla z tej VS, aj ked som vsetky skusky porobila a odisla som na VS do ineho mesta, ktore bolo blizko k mojmu bydlisku a byvala som tam so sestrou, ktora tam v tom obdobi pracovala. Nastastie som si tam nasla priatela, ktory je tiez silny introvert,ale mame sa radi a rozumieme si tiez odvtedy a moj zivot sa zmenil, bola som stastna, lebo zase mi boli nablizku ludia s ktorymi som si rozumela. Sestra potom z toho mesta odisla ale byva tam priatel, a budeme sa brat, a vlastne okrem neho nemam ziadne kamaratky, s ktorymi by som travila cas, vzdy som len s nim, chodim do skoly, vlastne si tu skolu tiez len odchodim, spoluziaci ma respektuju, ale s nikym nemam blizsi vztah a nikam vlastne nechodim (mozno len obcas s nimi niekde pojdem sadnut, ale nepotrebujem to).
Chcem teda len povedat, ze mam tych par ludi ktory su mojim svetom, rovnako ako ty.Tiez neriesim to, ze zijem ako zijem, aj ked cely cas vlastne travim s frajerom, s nim doma a s mojou alebo jeho rodinou, plus skola a tiez radsej citam knihy alebo nejake osamele aktivity mam, akoby som isla niekam medzi ludi, lebo ma to nebavi, ani nepotrebujem, v podstate kazdy den to iste,blizsi kontakt s inymi mam minimalny, ale som stastna tak ako to je.
LENZE ta rodina a priatel je ta kotva, co ma drzi pri zivote,aj ked je to len par ludi, a ja som stastna, ale keby som ich stratila,nedajboze by som jeho stratila, stalo by sa nieco jemu alebo mojim rodicom (lebo aj s nimi travim dost casu) tak neviem akoby to skoncilo... Nasla by som si ineho priatela? Mozno, ale kym by vznikol taky vztah aby som tu oporu a vsetko co ma byt citila, tak by to trvalo, s mojim charakterom... Tak si vaz ze mas tu rodinu, muza, syna... lebo mozno keby si ich nemala, neviem, ci by ti stacili tie knihy a konicky...
karekla, vela spominas tu zavist. Zaujimalo by ma z coho prameni tato tvoja negativna domnienka o tom ze ludia ti musia zavidiet. Mam taky pocit ze to vyzivanie sa v samote, ako pises, bude s tymto prepojene.
sweet lolita. Takze zavidis? :) Asi tie cudzie jazyky mi pomahaju v praci nie? nezijem na Slovensku. :)Koli takymto neprajnym ludom ako ty, je dobre sa drzat od nich najdalej. Prajem ti pekny den. :)))
strasne ma pobavila ta otazka na konci, ci "je to normalne" :D
Naco ta to zaujima? Ved ti su vsetci ukradnuti, tak je to jedno nie? Myslim, ze su ti zbytocne aj cudzie jazyky, ked nimi nemas s kym komunikovat. Ked raz tvoje dieta odrsatie, budes sa mozno velmi nudit bez akychkolvek znamych. Nikdy nevies, co sa moze stat.
