Zdravim.
Netusim ako sa zacinaju podobne prispevky pretoze som nikdy do ziadnych podobnych diskusii neprispieval, ale jednoducho citim potrebu sa niekam anonymne vykecat, teraz a tu. Snad sa budem citit lepsie.
Mam 15 , coskoro 16 a som samotar.
Mam problemy s komunikaciou, som hamblivy, tichy.. a je mi smutno.
Nejde ani tak o to, ze som introvert a jednoducho necitim nejaku extra potrebu sa stretavat s inymi ludmi, ale skor o to, ze nemam nikoho, nejaku spriaznenu dusu s ktorou by som sa mohol od srdca porozpravat.
Mam asi dvoch-troch vcelku dobrych priatelov, ale to nie je ono. Ked im zacnem rozpravat o svojom vnutornom zivote, pridu uskrny. Tak to radsej nechavam tak. Neobvinujem nikoho - viem, ze ja som ten co vybocuje z radu, o to viac sa trapim.
Ono.. mam toho vela co povedat, ale niet komu.
V spolocnosti som ako stena - iba bez pohnutia stojim alebo sedim, cumim do blba a dianie okolo nevnimam.
Doma to tiez nie je ziadne terno. Otec je alkoholik - "charizmatik" a sem tam nas poriadne vyplieska.
Nemam zmysel zivota. Hladam, ale nic ma stopercentne nenaplna.Lahko podlieham melancholickym naladam a casto placem.
Nie som stastny clovek.
Stereotyp z ktoreho neviem a mozno ani nechcem odist prec ma nici a udrziava pri zivote zaroven.
...a navyse ten patos
Zijem si vlastny zivot vo svojom imaginarnom svete co ma trochu desi.
Este jedna vec:
Mam taku "uchylku" alebo ako to nazvat:
Ked fantazirujem, pohybujem sa. Jednoducho chodim do kruhu. Postavim sa a simulujem pohyby z toho mojho imaginarneho sveta. Robim to od detstva a nejako ma to neprechadza.
Som magor?
Za urcitych okolnosti mi to pride aj ako kompliment.
Je mi lepsie(: