v nemeckej tv raz bola taka relacia, kde sa mali prihlasit ludia, ktori uz zazili klinicku smrt. bolo ich tam asi 8 a takmer vsetci opisovali tento stav ako nieco mimoriadne krasne a kazdy spominal nejaky tunel a svetlo, az na jednoho, ten nevedel a nezazil celkom nic.
jeden nas kamarat mal problemy zo srdcom a tiez ho uz par preberali k zivotu. ale raz sa dostal az po klinicku smrt. opisoval mi to takto: "ocitol som sa kdesi vysoko v miestnosti a videl som svoje telo, ako tam na stole lezim a ako sa ma lekari snazili prebrat k zivotu. videl som aj svojich rodicov, ako placu a nechapal som preco tak placu, lebo mi bolo nenormalne dobre, neda sa to k nicomu prirovnat. ked ma prebrali, bol som z toho nestastny, lebo ten krasny stav zmizol a ja som citil uz len moje telo, ktore mi bolo tazke a bolo mi velmi zle." toto mi rozpraval bernie, ktory len o par rokov na to naozaj zomrel, lebo ho uz nedokazali zachranit. dufam, ze mu je tam stale tak nenormalne dobre.
alemo je to iba kratky, docasny, posmrtny stav, ktory pominie, ktovie?
