bezcitný človek - čo sa to so mnou deje?

Príspevok v téme: bezcitný človek - čo sa to so mnou deje?
bezcitna

V poslednej dobe začínam byť voči všetkému ľahostajná. Ak sa stane niečo zlé, beriem to ako súčasť života a nevyroním ani slzu. Mávam pocity prázdnosti, napr. sa zamýšľam načo som na tomto svete, keď nič necítim, tak potom mi ostáva žiť iba materiálny život, ale to nechcem. Nerozumiem, čo sa to so mnou deje, ako keby som strácala city a duševný život. Chcem ľúbiť a byť milovaná, no necítim momentálne nič. Viem, že to vyznie fakt dosť divne, ale zažili ste niekto niečo také? :D Je to nábeh na psychickú poruchu? Otváram diskusiu :)

2bezcitna2

ahoj, práve už dlhšiu dobu prežívam úplne to isté. Sama by som tieto svoje stavy neopísala lepšie. Chcem normálne plakať, cítiť, žiť naplno, ale nejde to, neviem to.. Mám pocit, že mi v tom nikto nerozumie, dokonca si nerozumiem ani ja sama. Ako to nakoniec s tvojimi citmi dopadlo? Nemohla by si poslať nejaký kontaktný údaj, e-mail, nick, hocičo? :)

bezcitna

ale nie, planý poplach. mám pocit, že som dostala päsťou do brucha, už znova nič necítim, mám stav doslova NIJAKÝ. je mi nijak. najradšej by som do smrti sedela na gauči a ani sa nepohla.

Loveme

radsej sa snaz najst spustac svojich zlych pocitov, aby sa ti podobne stavy uz neopakovali,alebo aspon v co najmensom pocte

bezcitna

zajo_smejo, vďaka za príspevok :)

ja som nad týmto rozmýšľala tiež, že musí vo mne ešte niečo byť, keď to chcem zmeniť, iným by to možno vyhovovalo :)

a možno sa aj podvedome chránim, to neviem. každopádne idem vyskúšať, čo to dá, výlet do prírody alebo čo, veď už sa nám oteplilo, pekne je vonku :) ááách jááj

zajo_smejo

to bezcitna
Neviem, ako sama vnímaš hĺbku svojej bezcitnosti, ale to, že sem píšeš znamená, že ťa to asi trápi.
Podľa mňa, asi rozsah tvojich bezcitov nie je patologický jav a je to len forma obrany, voči súčasnému dianiu okolo teba.Sama to tak v poslednom čase vnímam, že niektoré veci a udalosti, ktoré ma vedeli v minulosti dojať, vnímam so stoickým pokojom a veľkou dávkou racionality. Je to tým, že sme dennodenne konfrontovaní s ľudskou zlobou, závisťou, podrazmi, násilím a porušovaním etiky. A človeku akosi dochádzajú sily na to, aby vedel všetku tú krutosť okolo seba dostatočne spracovať a zachovať si v tejto džungli medziľudských vzťahov zdravý rozum. Nie že by sme vnímali bezcitne, ale už nie sme schopní spracovať. Stále viac energie nás stojí udržať si vlastné názory a pozície, vytvoriť oazu pokoja pre našich najbližších ktorých milujeme a sami sa nezblázniť. Jednoducho vypíname. Vidím to na sebe : nečítam na nete o vraždách, násilí, politických svinstvách,... vyberám si pozitívne stránky alebo články o našich sporointeligentných celevritách, na ktorých sa pobavím. Čítam veľa kníh a málokedy zapínam telku.. dokonca nepozerám ani Modré z neba, ktoré som kedysi rada pozerala, pretože niektoré príbehy ma fakt prestali dojímať..
Takže je to o tom : nie si bezcitná, aspoň si to myslím, len sa podvedome chrániš a odmietaš sa rozdávať aj tým, ktorí si to z tvojho pohľadu nezaslúžia.
Ak je takto myslená tvoja bezcitnosť, potom sme už bezcitné minumálne dve :)

bezcitna

Asi to vyskúšam, ja už nemám čo stratiť :D a na joge som sa cítila ako psychopat, možno keby cvičím sama, bolo by to v pohode :) uvidíme... :D

snár

Myslím, že treba na určitý čas vysadiť médiá. Tie sú hlavným faktorom pri ovplyvňovaní prahu citlivosti. Sme každý deň tak bombardovaní katastrofickými scenármi a šokujúcimi správami, že sme si na to už zvykli a potom je nám to, čo sa deje bezprostredne v našom okolí temer jedno. Ak to chceš zmeniť, naordinuj si prírodu, dýchaj, vnímaj, dávaj a dostaneš. Ak ti to nestačí, skoč na jogu- sú tam cvičenia, pri ktorých sa sileným smiechom aktivuje smiech úprimný.