Už dlhšie nad tým uvažujem, že si zoberiem život. Absolútne ma už nebaví, nič ma nezaujíma, nemám z neho žiadne potešenie a mám ho neskutočne plné zuby. Chcel som si ho vziať už pred troma rokmi, ale bohužiaľ som uveril rečiam iných, že všetko raz prejde, že sa to zlepší a bude lepšie. Ale, nestalo sa tak. Presťahoval som sa do iného mesta, kvôli práci s nádejou, že bude lepšie, ale zhoršilo sa to. Posledné týždne už nejem poriadne, spím málo, ťažko sa mi vstáva, neustále myslím na samovraždu. Som unavený z toho, že si nemôžem nájsť kúsok šťastia, pritom som nikdy nikomu neodmietol pomôcť, každý sa mohol na mňa spoľahnúť, ale keď ja som po niečom túžil, tak sa to nikdy nedalo. Nevidím zmysel života, nechápem na čo mám žiť, keď nič z toho, po čom túžim sa mi neplní. Mám toho dosť. Chcem zaspať a už nevstať. Už proste nevládzem . . .
Chcem zomrieť
hlavne je to strasne nestastie pre pozostalych, ktorehy takehoto cloveka mali radi a nevedia sa zmierit s tym, preco si vzal zivot, ked je to nehoda, choroba, sa s tym pozostali lahsie vyrovnaju ako ked je to sebevrazda, tam stale budu tie otazky preco to urobil..kazdopadne by sa mal kazdy clovek snazit z toho dostat , aj ked je to tazke, lebo nech mysli nato, ze castokrat takymto cinom znici zivoty aj svojim blizkym...
veru tazko niekoho odsudzovat zato, ked spacha takyto cin, ci uz je to nevyliecitelne chory clovek, ktory trpi strasnymi bolestami,alebo ma skutocne tazku depresiu a napriek liecbe nepomaha nic, tak tazko takehoto cloveka odsudit zato..Asi kto nezazije stavy totalneho zufalstva, nepochopi, ci uz dusa najde vytuzeny pokoj po smrti spachanim takehoto cinu, alebo nie, je otazne a nik nato nevie presne odpovedat, su to len dohady...
Souhlasím s Meretseger. Myslím si, že každý člověk má mít právo ukončit svůj život a jiní by mu do toho neměli kecat, pokud je jeho život jen o trápení a nelepší se to. Každý má právo o sobě rozhodovat sám.
bella, nemôžem s tebou súhlasiť. Myslím, že už nikdy nebudem tento problém vnímať ináč než z pohľadu potenciálneho samovraha. Pochopiteľne, nie som za to, aby sa ľudia kedykoľvek len tak zabíjali, ale niečo ako... právo samovraždy by som nikomu neupierala.
Atide, asi ako u koho, u mňa je pud sebazáchovy zahrabaný veeeeľmi hlboko a už pekne dlho sa ani len neukázal.
Presne, ani ja si sama nedokážem ublížiť, asi je ozaj v nás niekde hlboko zakorenený ten pud sebazáchovy...
je vela ludi, ktori uz nechcu zit....
aj ja mam niekedy take stavy, ale nedokazem si sama ublizit. Niekedy si zivo predstavujem, ze mi niekto namieri pistol k hlave a streli :-(
Ja si nemyslím, že až priveľmi chcem zbaliť babu, nenaháňam každú sukňu, ktorá sa mi páči. S každou babou, ktorú som chcel, som si mal aj čo povedať. A vadí mi to, že doteraz som nemal žiadny vzťah a vždy som bol ja ten aktívny, keďže sa to od chalana očakáva. Štve ma to, že som sa snažil a dosiahol úplne rovnaký výsledok ako keby som ani prstom nepomohol. To ma najviac štve, že sa môžem snažiť koľko chcem a aj tak výsledok nebude vôbec žiadny.
Meretseger, vziať život môže len ten, kto ho aj dal. Nikto z nás tu však nie je preto, že sa tak sám rozhodol a že vlastnou mocou dosiahol, že sa narodil práve tým a tým rodičom a v takej a takej dobe. Ako to, že existuje moje "ja"? A kto je to "ja"? Ako to, že ja som ja a ten druhý nie je mnou, ale niekým iným, s iným vnútorným svetom, myslením, cítením, vnímaním? Ako to, že napriek tomu, koľko je teraz ľudí na svete, a koľko ich bolo pred nami počas predchádzajúcich storočí, každý z nich bol úplný originál? Je to len náhoda, ale dobre premyslený plán? Aká je pravdepodobnosť, že by som sa v tejto podobe na zemi vyskytol naozaj len zhodou náhod? A čo z toho, čo mám, je naozaj moje? Moje vlastnosti, talenty, nadanie, sklony - bolo mi to dané alebo som to ja sám tak rozhodol?
Každý, kto trochu pouvažuje nad týmito otázkami, musí s pokorou uznať, že nemal kontrolu nad tým, kedy, kde a s akými fyzickými či psychickými črtami prišiel na svet. Život nám bol darovaný, daný do "správy" a našou úlohou je ho čo najlepšie využiť. Mám právo zničiť to, čo som nevytvoril?
Neviem, ako môže niekto napísať "nemáš právo vziať si život". Vážne? A kto mu má to právo udeliť? Čí je to život? Zastávam absolútnu slobodu. Iste, samovražda nie je práve racionálnym riešením a hádam vždy sa nájdu aj lepšie, ale už nejedenkrát som sa ocitla v situácii, keď som skrátka dala životu vale a pokúsila si ho vziať. A potom, jeedného dňa, som si musela sama vybojovať boj, či chcem staviť na (takmer) istotu a "vyskúšať" čosi spoľahlivejšie, alebo ešte dám životu šancu. Bola som s tým vtedy len a len ja sama, a bolo to moje víťazstvo nad totálnym zúfalstvom. V bolesti je každý sám.
Jedna z vecí, kvôli ktorej si svojho psychológa vážim, je tá, že mi po ozname, že si jedného dňa vezmem život, nezačal otrieskavať o hlavu sebectvo a neviem čo ešte, ale prijal to ako moje slobodné rozhodnutie. VÁŽIM si ho preto.
Sebecký je podľa mňa aj ten, čo sa chce zabiť, ale rovnako aj ten, čo mu v tom chce zabrániť. Samovražda je často skratom, ale občas nie... občas to skrátka je ďalší - i keď posledný krok v živote. A odmietam, aby mi tú cestu vytyčoval niekto iný ako ja. Howgh!
Netlač na pílu. Asi až priveľmi chceš zbaliť babu, nájsť šťastie a pod. Choď k psychológovi, tam sa vyrozprávaš, on ako odborník Ti poradí,možno by si chodil aj na sedenia. Ja keďže nemám komu sa zdôverovať, mne to veľmi pomohlo. A za seba môžem napísať, že veľmi trpím smrťou dcérky a šťastia som mal v živote veľmi málo.Proste som chodiaca katastrofa, ak sa stane nejaké nešťastie, hneď to uteká ku mne. No ale nezabíjam sa, živorím a raz príde aj deň D a to sa mi zasa nebude chcieť odísť. On ten život je aj tak fajn. Ja zasa celý život počúvam od ľudí, aká som tučná. A aj z toho mám mindráky. Ľudia sú zlí a ja sa im radšej vyhýbam. Držím palce a veľa šťastia !
