Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Úzkosť

jujula

Zuzka, jasne, ja rozumiem.. kludne si precitas az ked budes mat cas a aj odpovies kedykolvek budes moct.. v pohode :) ja sa ta iba na jednu vec chcem opytat.. a dakujem!

zuzanka65

Jujula môj mail angora1@azet.sk. Prepáč, ale ja ozaj teraz nechcem riešiť veci okolo uzkosti a paniky, tie mám pod kontrolou a na internet chodím denne len na pár minút, niečo napíšem, ak mám potrebu, pozrieť maily a tak, tak sa nenahnevaj, ak ti neodpoviem hneď.

jujula

ahoj Zuzanka, prosim ta, dala by si mi na seba mail? nechcem to totiz takto verejne, radsej by som ti to napisala v maili.. teda ak ti to nebude prekazat.. velmii velmi pekne dakujem!! :)

zuzanka65

Ahojte uzkostlivci, dávno som tu nebola, chodila som do témy depresia a panická porucha. Pekne ste to tu zaplnili, ale nemám kedy to čítaťa nechcem sa ani moc rozpisovať, zatiaľ, tak len zbežne. Mám teraz taký stres, že čakám, že keď to pominie, že ma tiež šľahne, ale zatial žiadna panika a úzkostné stavy, ak tak len nepríjemný pocit a zrýchlený tep pri myšlienkach, čo ak..., veď to poznáte. Katka, teba chcem pozdraviť zvlášť a poďakovať ti za podporu v téme, čo som založila, veď vieš. Už som ju aj dala zmazať, lebo každý deň sa veci vyvijajú, analyzujem a hodnotím svoj život, každý deň prináša nové úvahy, tak je zbytočné tam niečo písať, lebo hocikto mi nadá do bláznov a posiela ma k psychiatrovi. A ja práveže nemám nič proti psych. len teraz riešim veci skôr sama so sebou. Neskôr o tom napíšem viac. Jedno je však isté. Zatiaľ to zvládam, stále bez liekov, i keď už som mala veľkú chuť ísť si dať predpísať xanax, aby som sa vyspala a mohla normálne fungovať v práci. V tejto asi doteraz najhoršej a najstresovejšej situácii v mojom živote môžem povedať, že keby som nebola prekonala panickú poruchu už pred skoro piatimi rokmi, tak teraz som úplne na dne. Napodiv nie som, lebo som sa naučila, ako to zvládať a vždy som tu radila ľuďom, čo robiť. Všetko čo som sa vďaka panike naučila, všetky dychové cvičnia a relaxačné techniky, KBT a zmena myslenia mi dnes veľmi pomáhajú. Lenže pri tom, ako som študovala tieto techniky a teóriu, zabudla som žiť obyčajný bežný život. Teóriu ovládam naspamäť, radím iným a mne sa rozpadá vzťah. Neriešila som nikdy podstatu problému, ktorý už predtým vyústil do PP. Tak som si zakázala vysedávanie na nete, idem žiť. Ale obas sem nakuknem a podelím sa s vami o nové poznatky. Prajem všetkým pekný večer.

katkaxxx

tati, monika, chapem, vztah je zodpovednost, kazdy mame nejake take svoje oblasti ktore su pre nas stresujuce.. s tym ze sa bojis stavu ked bude klud ti uplne rozumiem, tiez som to tak mavala.. ono ked je clovek v jednom kole tak akoby nestiha na to mysliet a boji sa ze to pride ked bude klud... vztahy su zodpovednost, mna zase nici ze tak potrebujem citit oporu v mojom priatelovi, ktoreho mam strasne rada no tak mam dosramotene emocie ze to neviem pocitit, napriek tomu ze mi je oporou 24hod. denne.. jednoducho citim len uzkost.. uz je to 7.my den (s prestavkou jedneho) a uz toho zacinam mat fakt dost.. ono poobede a vecer je to uz ako tak ok, ale najhorsie je doobeda a cez obed a chvilku poobede.. pred chvilou na mna dosla taka uzkost a taky strach z celeho zivota ze som myslela ze to uz nevydrzim, normalne som nevedela ze co mam robit aby to uz odislo.. so vsetkymi tymi ostatnymi pocitmi co som mavala som sa naucila pekne pracovat a prakticky s nimi nemam problem ale toto nejako zatial neviem ovladat.. proste niekolko hodin mam intenzivny strach, neviem normalne citit emocie, len a len strach a ked to tak uplne vrcholi vtedy mam pocit ze to uz nevydrzim a ze to budem citit cely zivot.. baby neviete zatial nieco poradit? koncom tyzdna som sa objednala ku psychiatrovi to prediskutovat, no dovtedy je este par dni a ja teda neviem ako to vydrzim :(

monika99

caute uzkostnici..zase som nakukla..musim priznat ze uzkost napriek to´mu co som v poslednom case prezila mam celkom pod kontrolou,normalne sa bojim ze ked uz konecne budem mat klud a pohodu tak ma to chyti..neviem ale ten adrenalin mi nerobi spatne skor nie je kedy mysliet na uzkost a tak ani neprichadza...ja sa vazne obavam toho stavu ked bude klud...hlupost ze?? myslim ze mi moc pomohlo ze som sa rozisla po tych 6 rokoch s priatelom..mam novu znamost-TATI tiez mam trcchu stach so spolocneho byvania..viem ze to pride ale snazim sa na to nemysliet..na jednej strane nechcem byt sama ale na druhej strane mam strach...on tiez..jedno manelstvo mu nevyslo a tak sa tiez boji aby to nedopadlo opodobne,ja som ale uplne ina jako jeho zena...a stale neviem co to na neho hra..jasne mu povedala ze uz ho nemiluje,chce sa s nim rozviet a zrazu ked sa dozvela o mne tak hra nejake divadielko..hruza...tak sa majte...

tati

kati,urcite mi daj vediet,co ti lekar odporucil.ja tiez ked sa citim zle dostanem strach,ze co ked mi to prerastie do depresie,tiez si poviem,ze radsej nech uz zomriem,nez takto fungovat a potom to odide a zase sa tesim zo zivota ;-))) mne to zacalo s byvalym frejerom,ked sme spolu byvali a kedze ja som taka ta slobodna dusa a on bol presny opak,plus som sa hrala na superzenu co vsetko zvladne aj za inych,zrazu som sa uplne zrutila a s frajerom sa musela rozist,lebo mi z neho bolo na vracanie ;-))) a tak moja najvacsia uzkost je vzdy spojena so vztahom a zavazkami...mozno mi to znovu zacalo,lebo moj terajsi frajer uz na mna zacina tlacit,aby sme spolu konecne zacali byvat a ja sa toho strasne bojim...nechce sa mi do toho pri predstave ze by mi zase malo byt nenormalne zle.a potom mam zase cierne myslienky,ze aky zivot ja budem mat ked sa ani neviem prestahovat ku frajerovi...ze ani rodinu mat nikdy nebudem,lebo sa trasiem uz len pri pomysleni na to...tak vidis,ake sme my blaznive zenske ;-)))

katkaxxx

jezis maria to je ale dobre dlhy prispevok co som dala.. hadam si ho niekto z vas aj precita :o) inak od zajtra ma byt vraj pekne slniecko a 25 stupnov tak sa mozme tesit :)

katkaxxx

tati tak ako pises... clovek si racionalne uvedomuje ze je to cele hlupost, ze sa zo zivota vzdy tesil a tesi sa na milion veci, no akosi mu to vtedy nedopina citovo, akoby bol citovo ochromeny, ja si vtedy ani neviem najst nejaku cinnost, inokedy robim uplne hocico, pri pocitaci, v byte atd atd a zrazu som taka akoby zaseknuta a rozmyslam ze co mam ist vlastne robit lebo mi akosi nic neda nejaku inu emociu okrem uzkosti.. napr mam strasne rada zvierata, zboznujem nasich psikov a ked sa chcem s nimi potesit tak tiez namiesto radosti citim uzkost a prazdno.. a strach ze takto ostanem uz navzdy a ze mi nebude zivot davat zmysel atd, potom sa zacnem bat ze co ked mam depresiu a tak dokola :) pred rokom a 2ma mesiacmi ked som to mala naposledy tak to trvalo tyzden, teraz je to uz 6 dni (s prestavkou jedneho dna ked mi bolo relativne dobre) takze uz to hadam prejde :) ale pre istotu skocim za psychiatrom ku ktoremu som chodila na kogn.-behavioralnu terapiu, minimalne sa porozpravat - poradit co robit s tymito pocitmi, potom ti dam vediet co mi poradil :) aj na teba to niekedy pride az tak hrozne ze uplne maximalne pocitis pocit ze nevies nic precitit, ze citis len uzkost a aj ked si pomyslis na to na co sa v zivote tesis tak nepocitis nic ine len uzkost? mna potom z toho chyta hroza ze uz nebudem moct normalne zit, ze to nevydrzim a zaroven zomriet tiez nechcem samozrejme, takze potom sa to opat zamota do toho cyklu ze sa zacnem bat vlakov alebo vysok, lebo tie su pre mna akoby stelesnenim smrti (kedze tak niektori ludia ukoncia zivot..) a neviem vydrzat napr 3 minuty kym mi pride vlak, vcera som sa isla zblaznit, nevedela som tie 3 minuty preckat, chytal ma hrozny pocit ze co ked uz nikdy nebudem mat radost zo zivota, len strach a budem musiet umriet alebo co a potom mam strasnu chut bud sa hrozne rozplakat pred vsetkymi ludmi co su na stanici alebo niekam strasne daleko utekat kde budem v bezpeci.. proste typicka "fight of flight response" :) no hroza... vcera to bolo fakt blbe... a teba toto ako casto chyti? ja to za posl. roky mavam tak raz do roka na cca tyzden.. a vies co mi najviac pomaha? to co takmer nemam - rodina... ten strasne maly pocet ludi z rodiny ktory mi ostal o ktorych sa mozem opriet, ked som pri nich, vtedy to odchadza lebo nadobudam pocit bezpecia a zazemia (to mi bohuzial nebolo za doterajsi zivot moc dopriate..) tebe co vtedy najviac pomoze? inak je to sranda ze sa tu bavime ti isti ludia co pred 4ma rokmi a mam pocit akoby to bolo pred rokom :) kedysi sme sa tu casto stretavali na fore.. mam ale pocit ze asi kazdy z nas spravil dost krok vpred, naucil sa s tym do urcitej miery pracovat.. za seba mozem povedat ze z dlhodobeho hladiska sa mi to cele velmi zlepsilo.. tieto pocity ktore opisujem teraz, to je akoby to takmer posledne zbytkove co mi z uzkosti ostalo, toto keby sa mi podarilo odstranit tak myslim ze uz by to bolo fakt velmi ok.. len ked mnohe veci clovek nevie ovplyvnit.. ja zijem neustale pod tak strasnym stresom - hlavne kvoli rodinnym problemom ze si dovolim tvrdit ze by asi fakt len malokto nemal tieto psych. problemy co mam ja keby mal moj zivot.. napriek tomu sa samozrejme nestazujem, zivot milujem, len to neviem pocitit prave vtedy ked sa ma zmocni to co ma draplo posledne dni :) tati neviem ci si dobre pamatam, ale ty si nahodou nebyvala alebo nepracovala v Spanielsku? aby som si ta vedela zaradit do tych pribehov kazdeho z tychto ludi ktorych si tu pamatam, lebo podla mena si pamatam ze sme si tu dost popisali len neviem presne ktora si to ty :)

tati

katka,mam uplne presne tie iste pocity.aj ja som ten typ cloveka co sa najviac na svete vytesuje zo vsetkeho a niekedy si vychutnavam zivot mozno az prilis,ale ked to na mna pride,tak zrazu ma nic z toho co za inych okolnosti robim rada netesi,lebo ma uplne ovlada uzkost.a hned rozmyslam nad tym ako takto budem zit dalsich minimalne 40 rokov ;-)))ani ja vtedy nemozem jest a potom panikarim este viac,lebo sa bojim,ze zomriem na podvyzivu...celemu tomu nerozumiem...a ako hovoris,ak mi je zle moze mi hovorit ktokolvek cokolvek o pozitivnom mysleni,v tom momente mi cele telo ovlada neuveritelne hnusny pocit a pokial sam neodide (a on vzdy odide,len nikdy nevies kedy) tak sa mi s tym neda nic robit.ja stale hovorim,ze u mna je to skor problem tela ako hlavy. v hlave si vsetko logicky vysvetlis,ale to hlupe telo aj tak reaguje uplne opacne ;-)))