1. budem tu vela pisat, tak ak nemate cas, tak to radsej ignorujte...
2. toto je uz moje niekolke taketo zamyslenie...
3. potreboval by som fakt dobre rady a nazory pretoze uz fakt neviem ako dalej...
________________________________
otazka znie AKO ZIT SVOJ ZIVOT ?
mam 23 rokov a som "normalny" chalan ...
po case som ale zistil ze moji rodicia obaja boli spolocensky "mimo" a to ze sa dali dokopy bol akoby zazrak a zazrak je teda ze som tu aj ja..obaja rodicia boli v podstate s tej istej dediny na tej istej skole, a tej istej vysokej skole... cim chcem povedat ze vela namahy na hladanie partnera nevynalozili...
od mojich detskych vekov ma drzali na "kratko" = v casoch skolky - sami nemali ziadnych kamaratov - s ktorymi detmi by som sa kamaratil ja...cize som prisiel zo skolky a bol som doma zavrety...
vychovavny som bol stylom TOTO SA NEROBI... (ale co sa robi to akosi chybalo)
na zakladnej to bolo to iste, vobec nemali ziadnych znamych, s ktorymi detmi by som prisiel do styku... ani ich sestry a bratia - teda moji bratranci nic... nemohol som chodit na ziadne kruzky a aktivity a zasa som po skole a po "druzine" sedel doma...
mam brata ktory je o par rokov starsi, vychovavany rovnako... no vzdy sa spraval povysenecky a ziarlivo takze - vztah medzi nim a mnou je velmi cudny...
na strednej som sa konecne tesil na nove znamosti a tie aj prisli, vyrastol som ale mal som problem s akne tak som sa hambil chodit von, a ked uz som chcel ist von, tak ma rodicia - hlavne mama zasypala klasickymi otazkamy s kym, kam, co tam, kedy a dookola sa na tento dotaznik nedalo odpovedat..
a preto som sa dostal von malokedy...
ked uz som sa dostal von, tak sice sranda byvavala.. ale citil som ze "kamarati" vlastne spoluziaci ma beru len ako "lepsieho" spoluziaka... ziadny "lepsi" a hlbsi vztah sa tam nevytvoril...
NEVEDEL som ako tieto vztahy upevnit, nevedel som ci mam ja niekoho vola von ked mna nikto nevola..nevedel som si najst inych znamych...
nevedel som oslovit dievca... nevedel som sa spravat...
nemal som ziadnych real kamosov s ktorymi by som robil vsetko, aj v dobrom aj v zlom...
cas som stravil za pc a tv, pretoze som mal pocit ze som nezaujimavy, a ze o mna nikto nestoji aj tak... ked uz ano, tak to bola pretvarka len na tu dobu co som bol snimi von.. nevedel som ci mi to za to stoji ist s takymi ludmi von...
cakal som do 18 roku.. ked uz som bol "dospely", prisla VS, "osamostatnie"... novy ludia, nove skusenosti, "nove priatelsva"
UPLNE NIC SA NEZMENILO, vsetci znami su podla mna "kamarati" len ked treba a vyhovuje to im... pripadne mam pocit ze z mojej strany som im uplne otvoreny... ale z ich je to len take povrchne - clovek to vyciti...
tak isto znamy zo strednej - NEVIEM ci ich mam kontakovat, NEVIEM ci ma "mali radi" a vzdy ked ich po case stretnem mi to vsetko pride ako NARAZOVA PRETVARKA... neviem...
sam neviem ze je problem vo mne, ci je to tym ze NEVIEM ci ich mam volat von, NEVIEM ako sa spravat a co robit ked uz sme von... NEVIEM ako zit..
fakt uz mi prekaza tento pocit ze pridem domov - na otazku AKO ? - odpoviem dobre a tym 48h doma cez vikendy konci...
pridem na intrak, tam mozno poznam par ludi, no ten vztah nieje taky aky by som si predstavoval kamaratsky vztah, ale realny kamaratskych vztah...
nudim sa, totalne nic ma nebavi, mam problemy v skole...pretoze sa nemam s kym podelit o tieto pocity, a vobec NEVIEM ci sa mam o ne delit s niekym a ked uz si myslim ze ano NEVIEM ako ...
NEVIEM co robit, NEVIEM si najst frajerku, NEVIEM si najst "ozajstnych" kamaratov, NEVIEM sa spravat, vzdy ked dakam ideme - do novej situacie, tak ma na to ludia okolo upozornuju... som dost vybusna povaha... NEVIEM komunikovat...
vsetko je pre mna vzdy nieco nove, vzdy potom rozmyslam ci som to spravil dobre, ci som to nemohol spravit lepsie, a ci, ked by som to spravil inak, ci by som nemal inych kamaratov a pod...
NEVIEM AKO MAM ZIT...
da sa toto este riesit?
mozno mam maturitu a mozno mam titul na VS... ale naco? nemam ludi s ktorymi by som sa citil dobre, neviem si ich najst, neviem ich oslovit a neviem sa spravat... nikto ma to nenaucil... neviem co robit... ked uz niekoho stretnem vzdy potom rozmyslam ze som to mal vsetko spravit inak...
jednoducho povedane: neviem ako zit tak aby som bol spokojny... uz mi nezalezi na tom co so mna bude.. pretoze na tom fakt nezalezi pokial to nemam s kym zdielat.. resp. zdielat s niekym kto ma ma aspon tak rad ako ja jeho.
poradte prosim
