Rozhodla som sa sem napísať, lebo čoraz viac začínam mať obavy o svoj psychický stav. Pred tým, než svoje obavy buď zahodím za hlavu, alebo zverím psychológovi, dúfam, že tu ma nakopnete pre jednu z možností. Budem sa snažiť byť stručná a zhromaždím najzákladnejšie dôvody môjho strachu.
Odmalička žijem tak trochu v dvoch oddelených svetoch. Vždy som mala myšlienky, predstavy a vymyslené príbehy o ktorých som vedela len a len ja. Detstvo som mala kritické. Dialo sa v ňom vela negatívnych vecí a tak som vždy bola tak trochu depresívna a uzavretá do seba. Síce som sa postupom času naučila "hrať" ako úplne normálne, bezprostredné, sebavedomé dievča s bežnými problémami svojich rovestníkov, hlavne ľudia, ktorí ma poznali veľmi dobre, vždy tušili, že vo svojom vnútri a v niektorých sekciách aj navonok som trochu "iná". Toto som v sebe ale v dospelosti dokázala úplne zaprieť. Hlavne sa snažím byť úspešná, nezávislá, cielavedomá osoba, ktorá si ide za svojim. Je to asi z časti riešenie nejakého komplexu menejcennosti vyplývajúceho z detstva. To, z čoho plynie moja sebaistota je moje sebaovládanie, nadhľad a neustála kontrola nad tým, ČO robím a PREČO to robím. Posledný cca rok mám však čoraz silnejšie medzery práve v tomto. Pred pár mesiacmi som mala ťažké obdobie rozchodu a vtedy som trpela nespavosťou. Tak max. 2, 3 hodinky plytkého spánku. Potom sa môj mozog nevedel zastaviť a nezažmúrila som oka celé 4 dni. Myšlienky prestali byť mnou ovládateľné a začínala som veriť vykonštruovaným nezmyslom, doslova všetko možné ma napadalo a nevedela som to zastaviť, až som sa s plačom doplazila na pohotovosť a prosila o tabletky na spanie. A po prvej som zaspala a potom sa môj stav začal zlepšovať. Síce som stále nespávala poriadne, ale som strašne charakterovo proti tabletkám a chémii, tak som žiadne nebrala. Dala som sa dokopy. A na druhej strane, niekedy mám naopak obdobia pár dní až jedného mesiaca, keď som schopná v každej voľnej chvíli spať. Nič ma netrápi.. že mám bordel v izbe, nenavarené, nepovybavované záležitosti, len do roboty, z roboty a spať... Zopár krát som takto ani neprišla do roboty lebo bolo treba vstať skoro ráno a nemohla som. Čím viac som sa vôľou snažila vzoprieť spánku, tým trvdšie som do neho upadala. Dalšia znepokojujúca vec, jeden týždeň som bola posadnutá sexom, myslela som naň neustále (a jedného chlapa som znásilňovala v kuse a potom poslala domov) ...povedala som si "čo ti šibe, si nymfa? prestaň!" a prestala som. Nasledovali ďalšie dva týždne, keď som si myslela, že všetko ok, až kým som nezaklopala spolubývajúcemu na dvere s nejakou otázkou a on sa pozrel na mňa, rozprávajúcu a jediacu karamelovo-syrový koláč a spýtal sa, či som tehotná, lebo vždy keď ma vidí, tak žeriem niečo sladké. Nachvíľu som sa zarazila a v pomykove som so slzami na krajíčku odišla, uvedomujúc si, že posledné dva týždne sa prežieram a ani som si to doteraz NEVŠIMLA! ďalšia vec, mám prácu, ktorá vyžaduje neustálu koncentráciu, každá malá chybička je zaznamenateľná a vysvetlená vedeniu. Ja chyby nerobím. Predsa som to JA, kto sa sústredí 8 hodín v kuse a JA = sebakontrola. Viem predsa čo robím... ale všetko nasvedčuje, že asi nie vždy. Nedokážem si svoje chyby a poruchy v sústredení vysvetliť.. Tieto veci ma vedia strašne vytočiť, lebo to nemôžem ovyplyvniť vôľou. Cítim sa akoby moje nehmotné JA vnútri umieralo, alebo akoby sa môj navnútornejší svet dostával do môjho bežného života. Neznášam sedieť v autobuse, byť vo svojom svete a uvedomiť si, že niekto sa na mňa celý čas pozeral...rozruší ma to natoľko, že mám výpadok pamäti a vôbec neviem, čo som v tom mojom svete robila, ako som sa tvárila a koľko času prešlo..Je toho veľmi veľa, čo ma znepokojuje, ale akosi nezostáva priestor... SNY. Nie sú až tak časté a myslím, že pre mnoho ľudí bežné nočné mory, ale cítim, že sú nejako spojené s mojim problémom. Som v nebezpečenstve a chcem kričať, ale akokoľvek sa snažím, nevydám zo seba ani hlások. Alebo niekto/niečo ma naháňa a ja utekám, ale zrazu sa naviem pohnúť..moje nohy sú ťažké ako dva kusy železa.. občas utekám, ale veľmi pomaly a veľmi obtiažne.
Manyodepresívna psychóza? Aj mňa to napadlo, ale predsa len... je to len občas a je to len vo mne, takmer je to navonok nepostrehnuteľné...Ani ucho som si neodrezala, ani som nikoho nezbila. A mám hroznú nevôľu brať akékoľvek tabletky, mám prirodzený odpor k veciam, ktoré ma dostanú z problémov príliž jednoduchou cestou.. dva krát denne prehltnúť a Vaše JA je opravené. Ďakujem, ale zo skúsenosti viem, že žiadne šťastie v živote, získané jednoducho, nie je reálne, alebo je veľmi dočasné.
poruchy pamäte, spánku, sústredenia a sebaovládania
Sejla, to s tym psychologom, presne tak citim. Neotvaraj sa cloveku, co neotvori city tiez a nebude mat zaujem o teba ako o celu bytost. A taky clovek sa uz nemoze spravat profesionalne.
Mi to tu pripada, akoby si kazdy myslel, ze psycholog je problem na vsetko. Psycholog mozno dokaze dat nejake rady do zivota, ale na city by som si ho teda nepustil, uf, z toho sa mi jezia chlpy. Dobry kamos spravi s citmi viac, nez psycholog.
Meret - dobrý psychológ to tak robí. Niekedy je problém dobrého nájsť (teraz nehovorím z vlastnej skúsenosti, ja som za tou mojou ešte nebola, ešte nie je termín :-D).
Šejla - hmhm. Keď som to začala čítať, tak mi zastavilo srdce. Skoro naozaj. Ako keby si otvorila knihu môjho života a pár úryvkov z nej prečítala. Okrem tej práce, až tak vážnymi poruchami spánku (ja ich síce občas mám, ale nie tak megabrutálne)...
Keď som ja v tom svojom svete (čo je vlastne stále), tak hocikedy sa pristihnem, že idem po ulici a dívam sa vedľa seba, ako keby tam stála tá postava, s ktorou sa vlastne v duchu rozprávam, hocikedy myknem hlavou a usmejem sa, ako keby tam fakt niekto bol a v zápätí sa strhnem a hanbím sa, pretože na ulici sú ľudia, ktorí si ma asi všimli.
Moja rada je len, že skús prekonať odpor k psychológom. A ak nechceš hneď naraziť na nejakého, čo by ti nesadol alebo ťa nejak... odradil od terapií či čoho, tak sa popýtaj, ktorí psychológovia sú dobrí v tvojom meste alebo tak. Na fóre tu to určite nájdeš, daj si do vyhľadávača tém Psychológ a vyskočí ti niekoľko odkazov (desiatok) čo ľudia hľadali psychológa v rozličných mestách.
Na BAP, t.j. mániodepresívnu psychózu by som to nevidela, alebo aspoň toho popisuješ primálo, aby sa to dalo určiť. A aj tak, čo ti tu kto určí, samotná moja psychiatrička mi diagnostikovala BAP a stále si nie som istá, či ju mám :D
Takže na tvojom mieste by som sa toho nebála, máš aj tak dosť iných vecí, ktoré by si naozaj mohla riešiť s psychológom. Len ma mrzí, že voči terapii pociťuješ odpor, ako píšeš. Tak jasne, psychológ má hafo klientov a môže sa zdať, že priam unudene bude počúvať čosi, čo v rôznych obmenách počul už miliónkrát, ale tú cca hodinu sa fakt venuje len tebe a pomáha ti nájsť riešenie, ktoré trebárs sama nevidíš.
arman
Ak je to môj duch, nechcem ho nechať umrieť. Znamená to, že je môj duch proti niečomu, čo sama robím? Exisuje spôsob ako sa s ním zosúladiť a nechať ho vo mne bez príznakov schizofrénie? S davom splynúť nechcem a aj tak mi to nikdy nešlo moc dobre.
vebe ďakujem. Psychológ... ja neviem. Ukazovať svoje vnútro niekomu, koho práca je nebyť emocionálne zainteresovaný a počúva podobné reči od stovky ďalších ludí denno denne? Teoreticky je to v poriadku, ale prakticky to u mňa konkrétne vzbudzuje odpor...
Z toho vymysleneho sveta z detstva, budes musiet tak ci onak vyjst do reality, ak budes chciet nieco o sebe pochopit a poriesit.
Ten pocit umierania nehmotneho JA bude urcite tvoj duch. Je pekne, ze si to uvedomujes, pretoze vo vela ludoch uz davno umrel, a ani si to neuvedomili. V nasej spolocnosti ho totiz nieje treba. Pokial ho mas, tak krici a ide zosaliet z toho co vidi, a z toho, co clovek nechce, predcim zatvara oci. A pokial ho nebodaj posluchas, zacnes byt s nim v spojeni a riadit sa jeho mudrostou, stavas sa nepriatelom materialistickej spolocnosti. Ak mas odvahu, nevadi ti to, bojujes. Ak nemas, utecies, a splynies s davom. Navonok bezstarostni, vnutri bez vole a ovladatelni.
O svojich psychickych problemoch hovoris s nadhladom, vies sa pozriet na vlastnu psychiku. Znak duchovne prebudeneho cloveka. :-)
Mozno v prvom krku by ti mohol pomoct dobry psycholog. Myslim si, ze ma niekolko nespracovanych udalosti a z toho co popisujes nie si schopna zvladnut svoj stav sama vlastnymi silami. Kazdy mame tendenciu sa citit silny a ze vsetko zvladneme sami. Ono staci si pripustit, ze nie kazdy vsetko zvlada. Su situacie, ked potrebujeme pomoc. Psycholog by ti pomohol porozpravat o veciach, co si myslis, ze su minulostou, zahrabala si ich a pritom, nie su spracovane a zdaleka ich nemas za sebou. Psycholog vie ako na to, aby to z teba dostal. Niekedy uplne nepodstatne veci z minulosti, ktore sme nevyriesili, ale len hodili za hlavu, ze ved pohoda nic sa nedeje, mozu neskor dostat clovek takmer na psychiatriu. Nie je normalne, ze nevstanes a nejdes do prace, to je varovny signal, ze treba nieco robit + ostatne veci co si popisala.
