Ahojte...Ani neviem ako to napísať, ani vlastne čo napísať...Proste v skratke som ochorela a je to trošku vážnejšie, avšak nie smrteľné, ale trápi ma to a bojím sa...Nechcem hovoriť o svojej chorobe...Chcem sa asi len podeliť, alebo ja neviem.. Rodina vôbec nerieši, že som chorá a nemám sa komu vyplakať na ramene... Plač zdržiavam už odkedy som vyšla od lekára...Stále sa mi hrnú slzy do očí, cítim sa sama v tejto "ťažšej" chvíli, nemám nikoho, o koho by som sa oprela :-( Iba si tak po nete vypisujem, mám v celku dosť roboty, takže nemám čas chodievať vonku...Doma je to veľmi komplikované, ale na to som si už zvykla...Lenže tá opora, to mi strašne chýba...Iba mám strach z toho všetkého a neviem čo mám robiť :-(
Chyba mi opora
Plakať, plakať...:-( Ale nechcem v tom byť sama...Ach je to ťažké...O tej chorobe som si čítala veľa, kým som si myslela, že to nie je so mnou až také vážne, ja o tom mám pozisťované, ale mám strach z niečoho veľmi...že nebudem mať detičky :-( A preto som smutná, lebo jedna časť choroby je liečiteľná, ale po pol roku sa až dozviem či to zabralo tak, aby som ich mohla mať :-( Je mi z toho smutno a ťažko :-(
kafe
Vyplač sa len tak do vankúša. Strach z neznáma (choroby) je úplne normálny. Čo keby si si pozisťovala čo najviac informácií o tej chorobe? Fakty, skúsenosti rovnako chorých.. aby si vedela čosi a nebol to viac pre teba taký strašiak. Tak ako si si zvykla na situáciu doma, asi si budeš musieť zvyknúť aj na chorobu. Držím päste dievča, nech to nejako zvládneš.
zewa
Plakať. Poriadne sa vyplakať, trebárs si aj zaboxovať do vankúša. Uľaví sa ti. Potom zdvihnúť hlavu a bojovať!
