Zdravim, viem, ze tem s podobnou problematikou tu je pozehnane, no aj tak zalozim dalsiu.
Mam 19 a pred polrokom som sa blizsie zoznamil so spoluziackou. Vlastne ani neviem ako to cele vypuklo, kedze nema vela priatelov v triede (bola rok v zahranici) a ani ja som spociatku nedaval velke sance, ze by z toho mohlo byt co i len dobre kamaratstvo. No zmylil som sa. Casom sme zacali byt coraz viac a viac v kontakte, zatial vacsinou cez net, no neskor k tomu samozrejme pribudli aj osobne stretnutia. Vedeli sme spolu prepisat ci prekecat cele hodiny, vzdy sme si mali, co povedat. A tak postupne vznikalo dovernejsie a dovernejsie kamaratstvo. Pred necelymi 2 mesiacmi sme zacali spolu travit asi az prilis vela casu ako by bolo na kamaratstvo unosne, v podstate to bola skoro kazda nasa volna chvilka. Bolo nam proste spolu obom dobre.
Od zaciatku som vedel, ze mala priatela, hoci podla mna to bol nefungujuci vztah, kedze jej priatel bol sebecky, nemohla v nom mat snad ziadnu podporu, pomoc a istotu, prilis casto sa hadali, nebola s nim stastna a casto sa trapila, nemali sa o com poriadne rozpravat, jemu by nevadilo mat aj viac priateliek (nakoniec tak to aj skoncilo, ze si nasiel dalsiu a kamaratke tvrdil, ze ona bude vzdy ta hlavna) a za cely cas, co ju poznam som nepocul o nom jedine pozitivum. No aj ked som vedel, ze je zadana, tak som s tym nevedel prestat a po case som zacal citit nieco viac ako len kamaratstvo, co som jej zanedlho aj povedal (sam neviem preco som to citil a citim, kedze pokial by nezmenila svoje rozmyslanie v niektorych veciach, tak by to asi nebolo idealne, no stale sa nedokazem tohto pocitu zbavit, pretoze ma pre mna aj dost dobrych pozitivnych vlastnosti a predsa nikto nie sme dokonaly). Samozrejme, ako to byva, tak nezdielala rovnake pocity, hoci tvrdila, ze som uplny opak jej priatela a dovolim si povedat, ze by som sa k nej po povahovej stranke hodil. Cas plynul a problemy v jej vztahu sa zacali prehlbovat a ona sa zacala trapit. Kedze sa nerad pozeram na to ako sa ludia trapia, tak som sa jej snazil pomoct a este viac sa k nej naviazal. Zanedlho odisla na mesiac za svojim priatelom (vztah na dialku) a povedal som si, ze sa za ten cas skusim odputat, pretoze mi to ublizovalo a psychicky vycerpavalo, kedze som vedel, ze z toho nic viac nebude, i ked mi to nikdy na rovinu nepovedala. Samozrejme, namiesto toho, aby som sa odputal, sme boli skoro kazdy den v kontakte a z jej spravania bolo citit, ze sa dost trapi, co mi nakoniec aj potvrdila. Snazil som sa jej teda pomoct, aj na ukor seba sameho, len, aby bola veselsia a spokojnejsia. Za ten mesiac sme sa zase rozpravali aj o nas dvoch, kde som sa v podstate nedozvedel nic nove a zas ziadna jednoznacna odpoved (keby ju sama vedela, tak by mi ju podla mna povedala, kedze sme k sebe uprimny vo vsetkom), len to, ze keby mala rozum bola by uz davno so mnou, ze som pre nu az prilis dobry ci co, atd. Na otazku, preco by si to nevedela so mnou predstavit, mi dala hned niekolko dovodov (podla mna vacsina z nich hlupych, ale respektoval som to). No stale som nevedel pochopit, preco mi zas o par dni na to po hadke s priatelom pvoedala, ze keby mala rozum bola by uz so mnou. Vedela, ze som sa uz v tom case trapil kvoli tomu, no ja som si stale vravel, ze je tam mozno sanca a ak aj nie, tak sa mi podari od nej odputat a budeme aspon vyborni kamarati.
Tyzden dozadu, tesne pred jej nevratom domov, sa s priatelom rozisla. Namiesto toho, aby bola stastna sa trapi este viac (hoci to nechapem, lebo tak primitivneho cloveka ako je jej priatel, sice som ho poznal len z pocutia, som nevidel uz pekne dlho). No asi to je normalne po 2 rocnom vztahu. Povedal som jej, ze jej pomozem, aby na neho dokazala zabudnut (asi chyba). V priebehu tohto tyzdna mi jeden den zas povedala, ze chce cas, ze je tam sanca, ze raz budeme spolu (neviem, naco to hovorila). No na dalsi den zas povedala, ze sa boji, ze by vztah so mnou nebol idealny. Viem, asi sa cez to nedokazem preniest, ale fakt nechapem, co by jej na mne tak vadilo, ked po povahovej stranke som podla nej uplne super a je jej so mnou dobre. Raz mi aj sama povedala, ze by sa asi chcela vratit k byvalemu, pokial by mal len ju, hoci sama priznala, ze by nebola stastna (nepochopim to, len si tak ublizovala).
No a v podstate ani neviem, preco to tu vlastne pisem (napisal som to dost chaoticky ako vidim), len som sa potreboval asi vyrozpravat, lebo neviem, co mam robit. Nechcem s nou prerusit kontakt, i ked to by bolo asi to najlepsie riesenie, i ked spociatku by to bolo pre mna dost tazke, najma preto, ze som si na nu az prilis zvykol, na jej pritomnost, hlas, objatia a aj na to, ze to je momentalne jediny clovek, ktoremu mozem povedat uplne, ale UPLNE vsetko. Navyse viem, ze tento krok by velmi ublizil aj jej, kedze mi to povedala. No na druhej strane, ja neviem ako sa mam k nej spravat ako ku kamaratovi, ja sa stale snazim, aby som to dokazal, len mi to nejde a nedokazem to znovu posunut do tejto urovne. Este ked mi k tomu jej spravanie a niektore konanie ublizuje este viac, no ona si to asi neuvedomuje, aj ked vie, ze sa fakt trapim. Podla mna sama nevie, co chce, raz mi povie, ze nechce o mna prist, ze by jej to nesmierme ublizilo a ranilo ju, ze jej zatial snad nikto tak nepomohol a nenasla by asi ineho, ale na druhy den mi povie, ze to respektuje a ze mozno jej pomoze niekto iny.
Asi nepochopite ako som to presne myslel (tazko sa to pise), no aj tak som mal za potrebu to sem napisat. Chcel by som vediet, co by ste robili vy v mojej situacii, ako by ste sa ju snazili vyriesit pre stastie oboch, pretoze uz mam toho pomaly fakt dost a viem, ze coskoro ma zase jej nejaky krok rani. Vdaka za pripadne odpovede.
