Nikto mi nerozumie, často rozmýšlam nad smrťou

Ahoj Veruš :) ... sranda je ze som si tvoj koment precital 10 mint po napisani. a nebol som tu asi 3 tyzdne :D. Je to nevyslovne tazke zit plnohodnotny zivot v dnesnej dobe. A rodicia. ti hovoria stale ze si namyslam. a vobec nevedia co sa mi robi. Mozem povedat ze je to o kus lepsie ako ked som sem pisal prvy krat.. vtedy som bol vazne na dne. dnes uz nechodim do skoly, takze kontakt s ludmi nemam skoro ziadny.. drzim sa len zopar (doteraz nwm ci kamosov) pretoze ma uz tolkokrat sklamali, a naucil som sa ze nemam verit nikomu. dnes si drzim ludi od tela. na najvyssi vrchol blaha by ma vytiala zena, no v tomto sa mi absolutne nedari.. to mi velmi ubera na sebavedomi a chuti do zivota... este nieco chodievam hravat futbal s (asi uz kamosmi).. s ludmi ktori ma stale za chrbtom ohovaraju a pridu pre mna len vtedy ked nemaju nikoho ineho... flakam sa s nimi uz od 4 triedy ZS a stale ma to bavi a teraz koncim 4 tridu SS .. velmi dobre vystihuje pesnicka
INE KAFE-RANO

Milý "odpísaný" a všetci, ktorí čítate tento komentár,
poznám pocity, ktoré tebou zmietajú. Prežila som pred pár rokmi niečo podobné. Cítila som nekonečnú osamelosť, nespokojnosť so sebou (či už so svojím konaním alebo so svojm výzorom)a hoci mám pár ľudí vo svojom okolí, ktorým dôverujem, nemala som pocit, že sa im môžem zdôveriť, ba dokonca ich zaťažovať s takýmito problémami. Každý deň bol rovnaký; v noci sa mi nechcelo spať a cez deň som zase mala nechuť vôbec niečo robiť. No a v hlave mi často vírili myšlienky o samovražde. Však načo by som bola na tomto svete?! Aj tak preň nie som žiadnym prínosom!
Ale ako vidieť, som stále tu!
Priznám sa, že rodičia v tomto vôbec nepomôžu. Absolútne sa do takéhoto niečoho nerozumejú. Nie nadarmo sa hovorí, že patria do inej generácie, pretože to je aj pravda. Nepatrím síce k pamätníkom minulého režimu, ale zato vidím, že vtedy sa životy ľudí uberali iným smerom. Ich, takpovediac, prioritou bolo zobrať sa, mať deti, dobrú prácu, potom vnúčatá...
Napríklad mne pomohla veľmi zmena prostredia. Totiž, začala som študovať na novej škole, čo bola dobrá príležitosť zoznámiť sa s úplne novými ľuďmi a tak konečne začať niekde od nuly. Malo to ešte jednu výhodu, nové prostredie mi otvorilo oči a naučila som sa rozlišovať, kto je skutočný a kto falošný priateľ. Samozrejme, nemusí to byť len škola, môže to byť aj nová práca, bydlisko, brigáda... Ďalšia vec, ktorá pomôže, sú záľuby (aj keď záľuby sa pri akýchto stavoch hľadajú dosť ťažko). No zo začiatku to nebývajú práve veľké veci. Možno bude stačiť, keď budeš počuť skutočne dobrú pieseň v rádiu, pozrieš si film (najlepšie komédiu), skúsiš si zabehať alebo ak si sa niečomu venoval v minulosti a bavilo ťa to, môžeš sa k tomu vrátiť.
Okrem toho je tu ešte stále možnosť zájsť za psychológom. Je to jediná osoba, ktorá ťa musí(!) vypočuť, nech je už tvoj problém akýkoľvek.
Ale aj tak najdôležitejšie je začať myslením: upratať si myšlienky a snažiť sa každý deň vydolovať v hlave viac pozitívnych ako negatívnych vecí. Nie je to ľahké a aj potom prídu dni, keď je všetko nanič... ale o tom je život.

JEDNA OBROVSKA PRAVDA JE ZE CAS VSETKO VYLIECI .. ja budem dufat ze sa to mm po mm bude zlepsovat

arman- Ak raz zazijes skutocnu depresiu a nebudes tu len fantazirovat,daj vediet.
Kym nezazijes........nerad niekomu u koho ani len netusis co preziva.

Raz sa tomu budes mozno smiat, ked zistis ze v zivote vedia byt i pekne chvilky.
A zivot je vzacny a jeho znicenim nic nevyriesis,len bude tvoje trapenie pokracovat v inom svete((stave) a nebudes uz moct s nim spravit

Ahoj odpisany, som smutna ked citam, kolko ludi ma problemy a nevie si poradit tak isto ako ja :( je tazke zit v dnesnej dobe, naozaj. tak aby si bol spokojny, stastny a nezatazoval sa spravanim druhych ludi, ktori su casto bezcitni. moja rada je: aj ked sa to lahko pise, snaz sa zit dalej. bude lepsie, aj ked to tak teraz nevyzera. vela stastia...

dakujem za povzbudzujuce slova a urcie si zaobstaram psa... momentalne uz nemam ani imunitu, ochore som z mierneho vetrika a pritom som sa mohol kupat v snehu a nebol som chory...dokonca ani spat sa nechystam.. zle, zle sny.. zake zo zivota :( a ja viem byt v klude opitimisticky ale v totalnej samote mi to je na nic, je to este horsie ako si viete predstavit... a NEMA TO KONCA ;-(

arman, ty sa ho vazne snazis dohnat k sebevrazde?ty si co za cloveka?...alebo ti chyba stipka empatie a neuvedomujes si mozny efekt svojich slov?

"odpisany", zmena prostredia by ti mozno prospela-v nekaje peknej slnecnej krajine, ja som napr zistila ze v Brazilii mi vsetko prislo 100 krat krajsie a veselsie a ked som sedela pri vodopadoch mala som pocit ze tam mozem ostat zit naveky:)...
vies aj ja mam obcas pocit ze som tu uz len kvoli rodicom, viem asi ako sa citisa preto viem ze "vela problemov" mas isto len preto ze vsetko vidis cierno!ja sama si mam schopnost veci komplikovat len preto ze som casto dost negativisticka a z toho co pises mi to u teba tiez pride tak...je to hnusne ale ludia sa nechcu bavit s negativistami, preto musis zmenit myslenie, snazit sa najst aspon cosi pozitivne,m co ta bude bavit-mozno ten psik je dobry zaciatok-trebars pomoc nejakemu zvieratku z utulku by ti mohlo prist ako dobry "zmysel zivota" aspon na zaciatok...ziskat nejaky konicek, budes sa lepsie citit sam so sebou a postupne to bude lepsie...depresia je hnusna svina a meni zivot v ciernu tmu-sama to poznam a aj ked stracam nadej, momentalne verim ze sa cez nu da prekusat

z tohoto ma uz nikto nevytiahne, a tak mam velky plan, bud si zozenem psika ktoremu bude zasveteny moj zivot alebo sa hned odstahujem na Cierny Balog, ci niekam do pekneho prostredia, alebo sa zabijem, bo moj terajsi zivot je len o trapeni, uz som tu len koli rodicom, inac ma na tomto svete nic nedrzi.. a cim viac spoznavam ludi tym viac mam rad zvierata

Odpisany, nikdy never cloveku, co chce na teba poslat psychiatra, alebo antidepresiva. :-)