... aj keď viem, že je to otázka, s ktorou by som sa mala vysporiadať ja sama, pretože len ja najlepšie viem, čo cítim, ako žijem s istými myšlienkami a ako isté veci vnímam, napriek tomu neviem tieto v skutočnosti správne pomenovať. A tým si urobiť nejaký duševný poriadok, ktorý už nevyhnutne potrebujem.
Mala som náročné obdobie, posledný rok. Vlastne, celý môj život bol zatiaľ neľahký, aj keď uvedomujem si, že vždy mohlo byť aj horšie. Posledné obdobie - začalo to rodinnými, osobnými problémami, cez ktoré som sa preniesla o pár "kg" a vlasov menej, neskôr sa k nim pridružili i tie vzťahové, jednoducho problémy sa akoby nabaľovali. Chcela som ten vzťah zachrániť, nakoľko už je to pár rokov a vkladala som doň akúsi istotu a vykúpenie z mojich osobných starostí. Proste robila som čokoľvek, čelila a riešila problémy doma, vo vzťahu, partnerove individuálne problémy, podporovala som ho, lebo tiež prechádzal akýmsi nejasným obdobím, ďalej moja škola (záver 5r.štúdia), strach z toho čo bude "po", ako si budem môcť zabezpečiť základné potreby, ako dlho potrvá, kým si nájdem prácu ... všetko ma to neustále vyčerpávalo, v posledných týždňoch som už nevládala ani len podporiť partnera, keď to potreboval. Proste úplne som duševne, psychicky zoslabla. Z jeho strany som podporu nemala, moje záležitosti neriešil vôbec, možno ani netušil čo sa vo mne deje - aj keď som sa raz pokúsila mu to načrtnúť, odbil ma tým, že on má tiež svoje starosti. Jednoducho ja som sa cítila neskutočne slabá a akoby sama ...
...i keď, bol tu niekto, koho pár rokov už poznám, vždy som ho brala len ako kamaráta, nikdy nie viac. Naozaj bol to priateľ ako sa patrí. Vždy ma vypočul, pomohol, poradil, alebo stačila len krátka komunikácia, ktorá mi trošku dodávala sily, keď už som na všetko ostávala sama. Vždy som vedela, že je to skvelý človek (možno i lepší ako môj partner), lenže ja som bola vždy zaľúbená do toho svojho , pochopiteľne. On sám už v istom období mal voči mne "sympatie", no vzhľadom na to, že som bola zadaná, a nič som k nemu necítila, ostalo to naďalej v rovine kamarátstva.
Problém teraz nastal, keď som si začala uvedomovať, že sa vo mne niečo pohlo, zmenilo, najskôr som tomu dávala čas, že je to zrejme poblúznenie, alebo len obava z toho, že toho kamoša už tak často neuvidím, keďže sme spolu končili školu. No ono to trvá stále, píšeme spolu a keď som ho nedávno videla, zase je to o niečo silnejšie. Netrúfam si povedať, že je to láska, lebo podľa mňa láska prerastie až vo vzťahu, ale je tu niečo, čo ma k nemu neskutočne nielen fyzicky, ale i psychicky priťahuje. Myšlienky sú neustále pri ňom, tie zas sprevádzajú slzy, neviem si ich vysvetliť. Viem len to, že je to odraz toho, čo vo vnútri cítim. Najradšej by som bola s ním a ... to už vlastne poznáte :(
Kladiem si teraz otázku, čo k partnerovi? Ľúbim ho ešte, keď myslím neustále na iného, keď sa teším viac prítomnosti toho kamaráta, než partnera? Mám zároveň výčitky, lebo vždy som si myslela, že niečo také sa mi nemôže stať, celých 6 rokov som partnera úprimne milovala, až kým ma toto obdobie(a žiadna partnerova podpora) psychicky nepoložilo a nezanechalo vo mne také dôsledky, aké tu teraz riešim. Cítim sa hrozne a neviem aká alternatíva bude v mojom prípade najlepšia.
Partner sa už síce začína spamätávať, že som tu i ja, nie len on. Ale neviem či nie je neskoro. Čo robiť? :( veľmi mi pomôžete, akoukoľvek odpoveďou. Ďakujem.
