Ahoj všetci.
Budem písať možno strašne odveci a hlavne nostalgicky ale chcem to dať von a problém je v tom, že nemám už komu.
Spomínam si na svoju minulosť aká bola krásna. Mám pocit, že už ma nič pekné nečaká.Uvedomila som si že posledných 5 rokov som nebola šťastná.
Dnes nerozumiem ako som mohla byť taká slepá a nevyužiť toľko šancí a možností priučiť sa novým veciam (napr. len sa naučiť hrať na gitaru, učiť sa francúzšitnu..) Mala som okolo seba skvelých ľudí ale príliš málo som si ich vážila a preto sa dnes len pozdravíme a spýtame sa "ako je?" hoci najradšej by som sa istým ľuďom hodila okolo krku, povedala im ako veľmi mi chýbajú, že im odpúšťam, že koľko veci si chcem s nimi zopakovať, chcem im povedať aká som bola šťastná, keď som ich mala.
Chcem robiť bláznovstvá ako za "mladi". Len tak si užívať život a milovať ho, hlavne byť s ľuďmi ktorých som mala a aj mám rada ale ktorý nie sú pri mne.
Mojou vinou možno.
Dnes keď sa na to pozriem ako to je reálne, už sme všetci dospelý, každý ide svojou cestou.
Kedysi som mala slobodu,priateľov, zážitky....dnes mám už dlhoročný vzťah, ktorý ma nenapĺňa, dnes je zo mňa žena, ktorá sa musí dívať na svet reálne, po škole si nájsť adekvátne zamestnanie k vyštudovanej profesii, čo je onedlho, už musím rozmýšľať, že vzťah ktorý mám je už asi posledný, dieťa nechcem rodiť v 30tke.
Dnes mám kamošky ktoré sú povrchné, rozoberám s nimi vážne veci, ktorým som sa kedysi smiala. Dnes už vidím len materiálne hodnoty. Tie krásne čo som kedysi videla, sú preč - pri pomyslení na ne mi je do plaču.
Všetko je inak. Chcela som mať iný život. Inú školu, inú kariéru, iného muža.
Nenechajte si svoj život preplávať pomedzi prsty len tak. Kým nie je neskoro.
Vážte si svojich priateľov a nedovoľte im odísť! Nenechajte zaniknúť svoju identitu len preto, že si to "život" a situácie vyžadujú!
Ako letí život
je to zaujimave ze vela ludi radi druhym ako vyriesit taky a taky problem ci starost a pritom aj oni sami maju rovnaky problem ale su slaby nato aby sa mu postavili alebo nieco zmenili.
tak tak, nechcela som aby to vyznelo ako ľutovanie sa a podobne, len som sa chcela "vyliať".
Mám 2 sestry a brata. Jedna sestra takto už školu zmenila, druhá neštuduje ale podniká a brat ten je flakač. Stále keď si spomeniem na to akých mám súrodencov a že sa nesťažujú, že im je aj tak dobre - tak ako je, tiež si pomyslím "len sa ľutuješ".
Ja svoju školu nezmením, som na medicine takže je to nerealne. Len ma serie aka cesta je ešte predomnou, koľko toho je čo už nezmenim. Len tak som uvažovala ako som si neužila mladosť a už si ani nič poriadne neužijem. A aj keď nie som vo vzťahu šťastná, som slabá nato aby som ho opustila.Viem, že keď budeme spolu, tak spolu budeme dobre zabezpečený - a tu som myslela na tie materialne hodnoty, že stále len myslím ako byť v tejto dobe šťastná po materiálnej stránke.
To nič. Týmto príspevkom som len chcela povedať aby ste si nič nenechali ujsť.A nepotláčali svoje ja.
Praca je 'dan' za relativne pokojny zivot. Bez toho sa zit neda. ALebo da, ale len kratko. Pozri, praca sa da zmenit a clu jednu tretinu z dna mas vacsinou pre seba. Tvoje zazitky z mladosti su len iluzia, lebo tak sa zit neda a niekto na teba musel doplacat-robit. Teraz je rad na tebe.
Sami ste tvorcami svojho šťastia a života tak prestaňte fnukat a počúvajte čo hovorí kafik, je to pravdivé a výstižne
som sice len "ucho" ale dufam ze sa mi nikdy nestane to co tebe, ze zacnem verit ze je na nieco uz neskoro a mysliet si ze nieco musim. milujem zivot a dufam ze mi to navzdy zostane, je to vec o ktoru sa bude,m snazit zo vsetkych sil najviac...
sak to, tiez mam taky pocit ze clovek skonci strednu skolu a jedine co ma zo zivota je chodit do skoly a do roboty, cely den si plnit povinnosti, najest sa a vyspat sa, k tomu x nezrealizovatelnych snov, x kompromisov pri ktorych clovek casto potlaca seba sameho + stereotyp, malo podnetne prostredie k nejakemu emocionalne zafarbenemu zazitku.. ked uz ani do hor sa neda moc chodit.. vitaj v zivote a snaz sa namotat na to, ze je to dar tak, ako to cirkev tlaci do hlav svojim ovciam.
Klara, keby si mala 60 rokov, tak takúto "spoveď" beriem. Ale ty si ešte nič nezažila, si stále na začiatku, máš CELÝ ŽIVOT pred sebou, tak sa prosím ťa zobuď a začni žiť. A presne ako píšeš - nenechaj si svoj život preplávať pomedzi prsty!! Škola, kariéra a muž, to všetko sa dá zmeniť, pokiaľ chceš. Ale z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu zostávaš vo vzťahu, ktorý ťa nenapĺňa, chceš si nájsť prácu, ktorá ťa nebaví akoby ťa niekto k tomu nútil. Nebuď posera, ak sa chceš niekomu hodiť okolo krku a povedať, čo všetko pre teba znamenajú UROB TO! Ak si svoj život predstavuješ inak, tak začni niečo ROBIŤ, aby si sa priblížila k tomu čo chceš a nefňukaj ako stará babka. Si ešte mladé šteňa, mala by si mať toľko guráže, elánu, chuti do života ale tento tvoj výlev na mňa pôsobí akoby si bola na smrteľnej posteli. To TY SAMA SEBA pochovávaš, nikto druhý! Preber sa prosím ťa. Si stále slepá a nevidíš koľko šancí na ZMENU máš ešte TERAZ, kým nemáš deti, hypotéku na krku, chorých rodičov o ktorých sa musíš starať.. tak tú šancu využi. Choď von do zahraničia, zamysli sa trochu nad sebou kto si a čo chceš a hlavne začni ROBIŤ TO, ČO CHCEŠ a čo ťa napĺňa.
partner, skola, praca, su vsetko veci zmenitelne
dolezite je, ci si zdrava, ak ano, mas vsetko vo svojich rukach
Myslim, ze kazdy clovek sa ocitne skor ci neskor v podobnej faze, ako ty, lebo hadam kazdy dospely uz mal skor ci neskor pocit, ze za mladi mohol konat inak alebo ze nieco zmeskal, a pod., pretoze nik nie je 100%. Urcite nie si v tridsiatke stara na to, aby si este nemohla byt stastna. A preco si myslis, ze nemozes nic zmenit alebo ovplyvnit? Isteze sme boli v mladosti stastni a bezstarostni ale o tom je zivot, ze nic netrva vecne, teda ani tvoja smutnejsia faza v zivote nie. Hlavne, ak sa to budes snazit zmenit aj ty sama. Trosku viac guraze by ti nezaskodilo!:) Clovece, zmen to, co chces a mozes zmenit! A co nemozes, vykasli sa na to, je to len strata casu a skodi to krase a zdraviu.:D Cas aj to vyriesi.
zivot leti rychlo, tusim to je tym stereotypom do ktoreho sa podaktori z nas dostanu. Ale kym zdravie ako tak sluzi tak sa s tym da bojovat, takze mala nadej na zlepsienie asi existuje.
