Čo s otcom..

Príspevok v téme: Čo s otcom..
BAP

Na začiatok, mám epilepsiu, maniodepresiu a ulceroznu kolitídu, trpím na anorexiu tzn. prežieram sa a potom celé mesiace držím dietu ( nepijem, nefajčím ale som závislý na výživových doplnkoch ) po ťažkom uráze trpím na posttraumatický stres, od detstva trpím na obsedantno kompulzívnu poruchu, po úraze zhoršenú.
Nemusím asi zdôraznovať ako mi škodí stres a omnoho citlivejšie a ťažšie znášam ubližovanie ( na každej škole som bol vyčleňovcaný a šikanovaný až po čase sa to trošku zlepšilo - keď som bol dlhšie mimo vplyvu rodiny )

S5 ku fotrovy.
Je už na dôchodku. Finančne sa o nás staral ( ako rušňovodič robil aj nočné - nie som si už istý, ale asi mu už dávno niekto skončil pod kolesami ) pravideľne sme chodili ku starým rodičom, na nich lipol a je včelár. Do krčmy nechodieval ale odkedy je na dôchodku dopraje si jedno pivo, je nefajčiar.
Vždy bol podozrievavý, keď sme sa o niečom hlasno bavili a je blízko, načúva za dverami.

Problém je, že buď je extremne milučký až servilný ku všetkým naokolo aj ku nám, ale akonáhle mu niečo prebehne cez nos, niečo nie je po jeho, behom sekundy je ako zúrivé tornádo a potom sa tvári ja nič ja muzikant a zase je milučký.
Mama to ťažko znáša, ako učiteľka v materskej školy, bola vždy senzitívna a už má toho fakt dosť ako emocionalne tak zdravotne.

Teraz ráno ho mama budila na nákupy do kauflandu ( zvykol si dlho do noci pozerať televízor ) po tom či zišiel do kuchyne vybehol na matku, že mu pri upratovaní odsúva posteľ a nedá ju presne kde ju má, proste vo chvíli hnevu neuvažuje, zaujme vysoko obrannú-útočnu pozíciu a použije čokoľvek ku konfrontácii hlava nehlava.
Keď som ho raz vytočil, vybehlo z neho či, že mi rozbije hlavu kladivom - uderil ma len jedenkrát v živote, aj to kôli totalnej blbosti.
Vždy mi vytýkal, že nechcem nič robiť, pretože keď ma o čokoľvek požiadal akoby v tú chvíľu zo mňa unikla všetká energia. Keď ma požiada o pomoc niekto cudzí som potešený až extremne ale keď on, je mi zle od žaludka.
______________

Ja osobne som pred rokmi absolvoval psychoterapiu na posttraumatický stres a obsedantno kompulzívnu poruchu a neskutočne mi to pomohlo a začínam si uvedomovať nemilú pravdu, mám čoraz viac jeho povahových čŕt - nechcem mať vlastnú rodinu, nechcem mať deti, nechcem aby trpeli ako trpím ja.

Ako to všetko riešiť.

goodmood

Zmena prostredia by ti prospela aj v sebadovere aj v dospievani aj v odputanosti od rodicov, asi nemáš súrodencov a su na teba dost naviazani. Otázne je ake máš možnosti. Povedzme len na prechodnu dobu ist do podnájmu do iného mesta a pracovať tam. Inak si nemyslím že tvoje problémy su nejak veľmi odlišné od problémov dospelych detí žijúcich s rodičmi., len tvoje psychické problémy to robia ťažším.

BAP

nathalia09 : práveže zastane, robila to celý život a vždy sa z nej stane hromozvod - je senzitívna ale aj silná ale aj niečo iné, to tými rokmi útrap a dodnes asi celkom neprekonala smrť prvého syna - Najhoršie, že preberám otcové črty a naučený model správanie a začínam byť ku nej ako on, už je to vo mne hlboko vpísané, vtlačené.

BAP

Už je to zopár rokov čo som absolvoval dve poisťovňou hradené serie sedení, od vtedy nie - neskutočne mi to pomohlo, ale stále som nebol vo svojej koži a potom som zo dňa na deň spálil most.

Toto sa mi stane aj s niektorými spolužiakmi ... s ktorými som sa dávno nevidel, po tom čo sa porozprávame a zájdeme v debate hlbšie na druhý deň sa na ních nedokážem ani pozrieť a mám neskutočný pocit hamby a zmiešané pocity - som dosť stigmatizovaný naučil sa samote, už to mám v sebe vypálené.

BAP

Moja myseľ celú moju minulosť vytesnila problém sú však záblesky na všetký životné ublíženia od blízkych aj cudzích ( viac ako niekto dokáže uniesť ) a vtedy celou silou kopnem alebo udriem rukou do vzduchu ale akýsi sťah mi stočí ruku al. nohu a tak niečo celou silou bolestivo trafím.

Mám chuť sa neskutočne kruto neľudsky mstiť ale sám dobre viem, že toho nie som schopný, ani muche by som neubližil a tak som medzi dvoma mlynskými kameňmi.

BAP

Už som si mnohokrát vypočul, že som parazit, nech sa pozriem na svojich rovesnikov už majú rodiny, ak sa mi nepáči mám sa odsťahovať ak s niečim nepomôžem môžem isť pod most - toto je vyhrotená reakcia ktorá ku nim celkom nesedí, možno pokus ako ma hnevom naštartovať, ale nechápu, že to u mňa takto nefunguje, myslia si, že depresia je len niečo, čo si človek nahovára - matka mi vraví, že by mohla byť psychologičkou, pritom nevie počúvať bez toho aby okamžite v rýchlosti blesku zo seba vypustila naučené frázy, musíš, musíš, musíš chcieť - to možno pomáha zdravým ktorých to dokáže vyhecovať.

Keď ale poviem, že sa raz odsťahujem, prídu výčitky máš epilepsiu a celý život sme sa o teba starali a ty náš necháš ale potom príde zase predchádzajuce nepáči sa ti choď.

goodmood

Vzhľadom na tvoje diagnózy a psychické problémy by asi ani nebolo dobre keby si býval sam. Bohužiaľ život nie je pohodlny ani jednoduchý. Nauc sa nenechať sa vytočiť otcovymi naladami. Skús oceniť jeho dobre vlastnosti. Že sa stará, že nepije. Že vie byť mily. Kazdy človek sa sem tam vytoci. Nauc sa to akceptovať.

BAP

V domácnosti pomáham dosť, ešte návyk z intráku ale čokoľvek čo súvisi s ním je pre mňa priam sizyfovské.

Čo sa odsťahovania týka, som invalid ( mám epileptické záchvaty a absencie )a takisto neviem ako by som začal.
Nemám priateľku, ani len kamaráta ktorému by som sa zdôveroval, okrem rodičov sa s nikým nestýkam - s nadnesením štokholmský syndrom, uff.

Zvažujem ústav socialnych služieb pre epileptikov ale mnohý ma varujú, že to nie je také príjemné ako si predstavujem.