Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

somtuzasa:

ten tvoj prispevok je nadherny.

inak, je az zarazajuce, kolko ludi s ppp pracuje v oblasti zdravotnictva, psychologie, teda odborov pomahajucich ludskemu telu a dusi.

ForEver? a evcca,

dakujem za vycerpavajuce info, teraz mi doslo, ze vlastne nieco o tejto chorobe viem, poznam mladu babu (cca 32), ktora trpi touto chorobou uz niekolko rokov a zial, v poslednom case sa to natolko zhorsilo, ze ledva rozprava a zväcsa sa uz pohybuje len na voziku. Ty kokso a to fakt myslite, ze ppp moze zvysit riziko ochorenia na tuto chorobu? Tak to som teda straasne rada ze som s tym sekla a pevne verim, ze tentokrat to uz bude definitivne.

Ako tak rozpravate o svojej praci, myslim si to iste. Ja som teraz u baby, ktora 3. rok trpi na svalovu dystrofiu, myslim ze tam su nejake paralely s SM, nie? Akurat ze SD nepostihuje mozog, ludia zostavaju do konca zivota na tej istej inteligencnej urovni ako pred ochorenim a S. povedala, ze to je vlastne prekliatie tejto choroby, ze si vlastne cely cas uvedomujes, ako pomaly zomieras a nemozes vobec nic proti tomu urobit. Strasne - prave teraz, keby jej zivot mal byt najproduktivnejsi a najkrajsi... Kazdy den ju krmim, ruky uz ma takmer nehybne, jedine co este ako - tak ide, je obracanie stranok v knizke, aj to len ked to nie je celkom tenky papier. Jemna motorika je uplne fuc. Posledny rok sedi uz len na voziku, nohy su uz tiez nefunkcne. Je to strasne pekna zena, dlhe cierne vlasy, modre oci... ale odkedy je chora, v zrkadle sa nevidela, nema odvahu... Farbim jej vlasy, depilujem nohy, lakujem nechty, vzdy jej aj najjednoduchsie jedlo naservirujem ako v restike a pokrajam az pred nou, nech nedostane na tanier nejaku nechutnu kasu a davam jej stale vlastny pribor, aj ked ho nevie pouzit... takto sa vlastne zacala moja abstinencia. Ked som videla, ake problemy ma s prehltanim a ako sa tesi, ze to este (momentalne) ide, ze moze jest vsetko, ked to poriadne pozuje a je za to neuveritelne vdacna, tak ma ta moja zravost neuveritelne rychle presla. Jeme vzdy spolu, to som si tak zaviedla, aby nemala pocit, ze je nejak odizolovana alebo ze ma to otravuje. Vzdy si spolu sadneme a vlastne tym padom, ze krmim aj ju, aj ja jem pomalsie a zrejme aj preto zjem menej ako normalne a som skorej syta. A to mi mozete verit - po jedle uz fakt nemam chut ist na toaletu a strcit si prsty do hrdla... podmienky by to boli idealne, mame neskutocne zasoby vsetkych moznych dobrot, manzel strasne rad nakupuje a mohla by som si zazelat cokolvek...ale zatial som tak zamestnana ostatnymi dojmami (vsetko je este nove), ze ma ani nenapadne sa niecim potajomky prepchat (hoci by si nikto nic nevsimol).

Asi to bude zniet egoisticky, ale vlastne Sabinino prekliatie je mojim pozehnanim - zrejme toto bol ten impulz, ktory som potrebovala, aby som s tym dokazala prastit... Som strasne rada, ze ma sem osud zavial a je to fakt skola zivota.

Romanka,

co je s tebou?

bez sa ucit, ja idem pomaly do sprchy a spat, zajtra skoro vstavam.
pa niekedy.

pardon, pardon. mne sem dosiel kamarat, ktory mi uploadoval fotky. haluz. teraz mam jednu taku fotku s putami v jednej a sprchou v druhej ruke v jednom fore. velmi seriozne:)
ach, musim koncit, lebo mi bolo vynadane, ze sa neucim. pridem o hodku, cez prestavku, beries?

to je o tom, ze pocas ppp sme chceli byt same, aby sme mohli manipulovat s jedlom a tak sme sa ochudobnovali o pocit blizkosti druheho cloveka a tento nedostatok sme nasledne riesili cez ppp.
aj mne priatel hovori, ze sa zbytocne trapim a ze tucna nie som. ucim sa mu v tomto verit a uzivam si jeho pritomnost.

no mne na tej psychiatrii z toho vsetkeho dost hrabalo, to sa nedalo zvladnut. decka o par rokov mladsie odo mna, ale ja som netusila. teraz idem do druhaku.
hm, aj mne frajer pomaha, tak nevedomky asi. ale som taka v pohode, ked som s nim, co sa tyka mojej postavy. jemu sa paci, aspon ma o tom presviedca, tak si hovorim, ze to az take zle nebude.
trosku sa bojim, co bude, keb budem teraz tri tyzdne sama. ale snad dobre...
trosku mam totiz este sebeposkodzovacie tendencie.

teraz je to celkom ok. dokazem jest,hoci vycitky este mavam. o pocite tucnoty je to ako hojdacka, ale da sa to rozdychat.
teraz mi hodne pomaha priatel, veri mi,ze to zvladnem a to ma pre mna silu.
v ktorom si rocniku?
ja teraz idem do tretieho rocnika fyzioterapie, ergoterapiu som vystudovala v cechach.
pre mna je psychiatria nieco ine, dava mi to silu bojovat so svojou ppp.

tak tak..
a teraz si na tom ako? este mas nejaky stavy?
hm, to ta obdivujem..na psychiatrii..ja som bola raz na detskej..skoro som tam zosalela ja. az tu som si celkom presne definovala: nie zlaticko, psychiater z teba celkom isto nebude.

ja pracujem ako fyzio a ergoterapeut na psychiatrii. odkedy tam pracujem, tak moj psycholog vravi, ze rastiem. tiez mi to dava taky zvlastne neuveritelny pocit, ze to ma zmysel.
az kvoli praci som sa rozhodla zmenit svoj postoj k svojej ppp a zacala som bojovat sama za seba a robit to pre seba a nie byt zdrava a bez ppp kvoli mame a podobne. az toto je zivot,pocas akutnej ppp je to len zivorenie.

cukriky su super, ja som nevedela, ze mam rada cukriky, ale asi mam. hm, kolko mozem zjest, bez toho, aby som si privodila akutnu otravu?

na akom oddeleni si? a ja som tiez zabudla, co vlastne presne robis...
tato praca je neskutocne krasna v tom, ze ti ukaze cloveka. celeho aky je. nielen naheho, ale aj stastneho, smutneho, beznadejneho, nahnevaneho..a dovoli ti byt sucastou seba. a ty mozes pomoct. niekedy si hovorim, ze som vlastne asi strasne egoisticka, lebo mne to dava vsetko velky zmysel zivota. pomoct a byt pri niekom.
drzat za ruku a povedat, ze to bude dobre..aj ked obaja viete, ze nebude. alebo len pocuvat a objat.
milujem cloveka. a cim dalej, tym viac zacinam milovat aj seba.
dokonca som na papier, ktory mame s priatelom tak pre seba, kde si piseme odkazy, napisala: Strasne sa lubim, velmi. Lubim sa najviac na svete. :)
toto je pre mna neuveritelne dolezity pocit.