Zo všetkého si robím ,,veľkú hlavu,,

Nesmelá
No áno, aspoň potom po čase človek zistí, za čo komu stál :) Mám veľa kamošov, ale len niektorí za to stoja, iní sú len pre zábavu, na party a tak a zas tí druhí, ozajstní priatelia sú tu pre mňa aj keď je mi zle, sú pripravení pomôcť mi a samoška, že aj ja im :) inak všetko v pohodičke :)

Mjr.Matrix
Samozrejme, že máme ľudí v reále, s ktorými sa bavíme o našich radostiach, či strastiach v živote, ale niekedy človek potrebuje radu, na to je toto forum alebo sa len tak anonymne vykecať a tak zistiť, že nie je sám, kto má možno ten problém a tak si vzájomne poradiť :) nič viac, nič menej :)

A to nemate nikoho na rozhovor ? Ale tu sa tak velmi rozpisovat a popisovat svoju myslienkovu koncepciu vasho zivota

Ak su pre ludi jednoduche zivotne zlozky tazke potom skutocne tazke zivotne zataze zivotne koncepcie nedokazeme zvladat preto je potrebne pozmenit to ako zijeme pozmenit

No som na tom podobne, jedna dve tie naj...a inak plytké známosti..

ked už po škole prišla práca a pod...tak sa to všetko popretrhalo a pokušali sme sa spojiť..ale už to nejako nevychádza..a z tých, čo nevidim.. mi bola jedna baba velmi blízka..:-(

je to asi fakt o tom, že zíde z očí zíde z mysle..

Som s tým vyrovnaná, ale to neznamená, že ma to z času na čas netrápi a sa sama seba pýtam, že prečo to je tak ako to je :-) ale nevadí, život ide ďalej a asi to tak malo byť. No áno, ja si myslím, že je to tak, že ho ona nejak odhovorila... ja by som sa však NIKDY k svojim deťom nezachovala, aj keď "never say never", k tomu ešte žiadne nemám, takže... :))

Chápem ťa, že ako sa cítiš, sama som mala také kamarátky, s ktorými som trávila veľa času a zrazu to potom skončilo, ani neviem ako... :) ale tie ozajstné pri mne ostali, mám 2 kamarátky, s ktorými sa poznám už 12 rokov a sme spolu stále, všetky akcie organizujeme spolu a tak :) Ono je to väčšinou tak, že zíde z očí, zíde z mysle :)

nicolette - hmm. potom mas asi pravdu, je ona tou príčinou ,prečo nestrávi čas otec s vami..resp. možno ho nejako dala na to, že ,,už máš svoju rodinu tu,,,. -- ako ona a tie jej deti...

ale tak ked si s tým vyrovnaná, tak to už netreba rozoberať:-)

no mne je napríklad luto kamaratiek, ktore mam rada, aj som velmi rada mala..a teraz ich už od školy ani nevidim....a je mi to luto..no...že sme sa nejako odpútali...od seba..

Ahoj Nesmelá :)
Ono, zo začiatku to aj tak bolo, ale potom sa to začalo nejak strácať, tie spoločne prežité dni, sviatky a pod. Je mi jasné a úúúplne si uvedomujem, že keď sa niečo chce, tak sa dá, neraz som mu to aj vyčítala, ale neuspela som s tým nijak, ešte som ja bola najhoršia, že ho citovo vydieram... Ja neviem, či už načisto stratil rozum, ale takého si ho nepamätám :D Aj keď s maminou už potom nemali pekný vzťah, ale nás, ako deti si veľmi vážil a bol na nás hrdý. Naozaj nechápem, niektoré ženy vedia byť fakt "čarovné", že vedia zmeniť tak chlapa a jeho postoj k vlastným deťom, ako v tomto prípade jeho priateľka... :D Ja kvôli tomu ale vôbec netrpím, už som si nejak zvykla na jeho neprítomnosť, len keď mám slabšiu chvíľku, tak si to tak uvedomím, ale inak mám v súčasnosti pekný život, aj bez osôb, ktoré mám rada, no odpútali sa odo mňa :) Myslím, že navonok nepôsobím smutne, ja to skôr dusím v sebe, na okolie pôsobím dojmom šťastnej a vyrovnanej ženy, čo aj napriek všetkému som :)

nicolette - neber to zle, ale nemyslíš si, že tvoj ocino keby chcel, tak by proste mohol tráviť Vianoce na striedačku??? Jedni s vami, a druhe s nimi???
viem čo su vianoce bez otca..len s mamou a sestrami..preto mi je to luto...ked ty máš s ním lepší vztah ako ja so svojim...že či sa nedaju tie sviatky aspon nejako striedať....

eminka - paráda..tak ty si sa tiež uplne trafila...niekedy posobim uplne chladno a odmerane...niekto povie že som ofučaná..ale ja radšej aby som sa rozplakala..tak ,,len zatvrdnem,, ..aby nikto nevidel moju bolesť..a potom si niektorý myslia...že som nejaka taka..divna, dokonca odmeraná a namyslená - JA??!!!.... a pri tom ludia čo ma poznaju , keby ma nepoznali, tak si to myslia tiež..ale vedia aka som...takže našťastie:-)

potom ohladom života: - uplne to vystihuješ...zatial mám svoje predstavy, sny..že chcem toto dokázať a takto byt uspešná, takto žiť..a že nechcem hnusný jednostranný stereotypný život z minimálnou mzdou...

ale v podstate, ako chodim teraz na tu brigádu...tak už to začína byť rovnake..rano vstať, ísť na tam...prísť...večer spať..a zase a dokola a vkuse...to by som fakt musela byť asi nejaká hviezda..aby som nemala taký život...:-(

Genetika - fakt za to može??? ako to??? neviem, mama je velmi naladova a lahko vytočitelna..lenže to pripisujem aj tým jej stresom ,ktore si zažila s fotrom..a otec tiež nie je najkludnejší...
a celkovo moja povaha je vlastne odmala formovaná koli tým veciam, čo sa začali postupne diať....viac zmyslajuca nad problémami..a viac menej depresivna..nakolko som bez fotra a stale sa riešili nejake problemy..chybal a chýba nám taký ,,rodinný optimizmus,, alebo ako by som to nazvala...

taká radosť trošku zo života.a nebrať ho tak vážne..mama je dosť citliva..takže ked máme problemy..tak sa rieši to..a nie ešte aby sa hrala..že sme ,,happy,,... :-((

Nesmelá, úplne ťa chápem, akoby som čítala o mne. Kedysi som bola úplne iná, alebo som asi tak pôsobila, ale vela situácii aj v škole aj v živote ma zmenilo. Mala som nejaké sny a ten život som si predstavovala úplne inak, idea... teraz len som zo dňa na deň a je to veľmi depresívne. A ver, že veľa robí aj genetika a aj povaha. Musela by si sa stať dobrou herečkou aby po Tebe nešlapali, ale keď na to nemáš povahu, tak sa s tým musíš naučiť žiť. Aj ja som taká, ale nedávam to najavo, každý si myslí, že som arogantná a flegmatická, ale to je len moja obrana, aby po mne ešte viacej nešlapali. Bohužial dnes patrí svet len falošným a vypočítavým sviniam. Prajem veľa šťastia a tá terapia nieje zlý nápad, trebarz aj psychológ.

Ďakujem :D
Zhodnotila by som to asi tak, že tiež som nemala ukážkové detstvo. Naši sa rozviedli, keď som bola v puberte, tiež to medzi nimi škrípalo a taký rok, možno dva po rozvode sme mali s ocinom pekný vzťah, takže som to ani nejak neriešila ten rozvod, vôbec ma to nejak strašne nevzalo, aj keď mi to trošku bolo ľúto, ale vyrovnala som sa s tým :) Ocino si potom našiel priateľku, akceptovala som ju, dobre som s ňou vychádzala, bola milá, ale po takých cca dvoch rokoch sa s ňou rozišiel a po nejakom čase si našiel novú. S tou to tiež bolo na začiatku normálne, v pohode som sa s ocinom každý víkend stretávala, ale potom nastal akýsi zlom. Postupne boli naše stretnutia zriedkavejšie, až to vyvrcholilo do toho štádia, že v súčasnosti sa nestretávame vôbec. Jeho priateľka, ktorá má svoje 3 deti z predchádzajúceho manželstva nám ho doslova ukradla :) Som z toho trošku smutná teraz, po rozvode som nebola, lebo som mala ako takú nádej, že naše rodinné vzťahy neochladnú ani potom, no stalo sa. V bežné dni to ani nijak nevnímam, ale keď sú sviatky, napr. Vianoce, tak to prežívam intenzívnejšie, že nemôžem byť s tým ocinom... Ale nevadí, aj horšie veci existujú :)