Ahoj. Dnešná téma je také klišé... Kto je a kto nie je empatický. Založil som ju preto, lebo mám problém byť empatický v situáciách, ktoré si to vyžadujú. Pracujem ako zdravotník a očakáva sa odo mňa určitá forma empatie. Chcel som sa poradiť, ako zdieľať s ťažko chorými ich trápenia a starosti, prípadne ako komunikovať s príbuznými umretého človeka. Myslím si, že je to aj vecou určitého "daru". Nie každý to vie robiť dobre, nie každý vie správne reagovať v týchto ťažkých situáciách. Vidí sa mi, ako by som mal srdce z kameňa a veci plynú akosi okolo mňa, hlboko vo vnútri ma to však hnevá a chcel by som byť viac otvorený a zdielny v takýchto prípadoch. Domnievam sa, že je vhodné poškodeného príbuzného alebo samotného pacienta vyzvať, aby sa vyrozprával z problému, ktorý ho trápi. Či už je to úmrtie blízkej osoby, alebo ťažké ochorenie. Na druhej strane sa mi zdá, akoby som ostal v týchto situáciách cynickým. ďakujem za radu a dúfam, že sa Vám táto téma zapáči.
Empatia
AHojte. dakujem za komentare, niekedy je najlepsie vidiet, ze nie som v tom sam. je fajn, ze vas tato tema zaujala.
Ľudia si empatiu a vcítenie sa často predstavujú tak, že keď vidia niekoho trápiť sa, je ich povinnosťou ukázať, že sa trápia tiež. To je ale nie to najrozumnejšie, pretože tá bytosť, ktorá sa trápi, má dosť síl na prekonanie vlastného žiaľu, ale keď jej my *doložíme* ešte náš vlastný žiaľ,to už zvládať nemusí. Naoko to môže vážne vyzerať ako cynizmus. Ale jediný spôsob, ako sa dá tomu druhému skutočne pomôcť, je zostať pokojný, čistý v pocitoch, vypočuť si ho, ale zbytočne nereagovať. On dokáže zosnímať náš pokoj a vnútornú radosť a ak si znovu spomenie na to nepríjemné, už tam bude aj náš obraz pokoja a radosti a o to ľahšie sa mu vlastný žiaľ prekoná.:o)
Človek sa skutočne rodí s určitou dávkou empatie a schopnosti vciťovať sa do druhých a závisí to od hĺbky jeho poznania a pochopenia a má celý život na to, aby sa snažil čo najviac sa v tom zdokonaliť. ;o)
Byt empaticky, na to musi mat clovek nieco vrodene ale do istej miery sa to moze naucit. Musis sledovat ludi ako reaguju na teba a podla toho korigovat svoje spravanie. Taktiez je dobre vediet sa na veci pozriet z ich uhla pohladu. Je ale pravda, ze vsetko ma ale svoje hranice. S umrtiami,s oznamovanim zlych sprav pacientom a pribuznym sa clovek musi naucit zit a nemoze nas to polozit. Je to umenie byt citlivy, prejavit spoluucast a sucasne byt voci tomu odolny. Casto sa stava, ze zomrie pacient, treba to oznamit a zakratko musi ist clovek riesit akutny problem s inym pacientom. Tam sa ocakava, ze prides v plnej sile a schopny riesit novy problem. Niekto sa to nauci tak, ze je aj empaticky a zaroven odolny, niekoho to poznaci a je odolny natolko, ze je az cynicky a niekoho to naopak poznaci natolko, ze musi ist robit nieco ine, lebo by skoncil u psychiatra. Kazdy sme ini a hlavne sme rovnako nedokonali ludia z masa a kosti ako vsetcia ostatni.
Pytal si sa, ako komunikovat s pribuznymi po umrti. Podla moznosti vecne a uprimne, niekedy povedat menej a pokojne je viac, ako prilis vela a rozrusene. Ako komunikovat s tazko chorymi- hlavna zasada, nikdy ich nelutuj. Treba ich vypocut a hladat riesenia a moznosti ako aspon trochu zmiernit ich utrpenie.
leky, ak mas pocit, ze by si mohol zlepsit komunikaciu s pacientmi a pozostalymi, dobre by bolo konzultovat to parkrat s psychologom, ktory ma s tym skusenosti. Mnohe sa da do istej nacvicit, naucit sa zvladnut emocie bez toho, aby ta to vnutorne premohlo, alebo naopak opatrne prekonavat bariery v komunikacii. Aby sa nestavali pripady, ze chirurg na chodbe plnej pacientov, kde caka manzelka pacienta na vysledok operacie, precedi pomedzi zuby "je to rakovina" a ujde bez toho, aby na dotycnu aspon pozrel. Lebo to uz je silne neeticke spravanie. Keby tento chirurg (sama som toho bola svedkom) navstivil psychologa predtym, ako sa z neho stal takyto chladny typek, mozno by to dokazal oznamit aj primerane ludskym sposobom...
To MHD:
Ďakujem za názor. neviem, či si odborník, psychológ alebo podobne, ale myslím vidíš do problematiky. VIem, že môj problém nie je vážny, sú oveľa horšie trápenia na svete. Mne sa vidí, že keď sa mám s niekým rozprávať, kto má vážny problém o ktorom viem, som už taký predpojatý. Je to ťažké. Možno sa to naučím rokmi. hm. dakujem za zastavenie
To hej, klišé.
Empatiu si sám nevypestuješ. Sú len dve možnosti. Buď sa ako empatickým (nechcem povedať, že narodíš), vyformuješ počas rokov od detstva po ukončení puberty, alebo taký jednoducho nebudeš. Záleží od viacerých životných a sociálnych faktorov... Alebo druhá možnosť, čou je psychický otras... situácia, zážitok, kt. ti "zmení" život...
A blablabla. Buď rád, že nie si empatický, nám s týmto "postihnutím" sa žije omnoho jednoduchšie :-)
Tvoja akoby "bezcitnost" a "cynizmus" su v skutocnosti priznakom toho, ze tvoja psychika sa brani utrpeniu zo zdielania utrpenia s pacientmi. Je to uplne prirodzena reakcia luskej psyche na to, ze denne je vystavena utrpeniu mnihych ludi. Totiz ak by si s kazdym jednym pacientom prezival jeho utrpenie s hlbokou emocionalnou ucastou, tak by si to dlho veru nevydrzal a doslo by k tazkej psychickej poruche. Kazdy v tomto smere vydrzi inu zataz tohto typu, vsetko zalezi od individualnych vlastnosti cloveka. Su ludia, ktori dokazu vyrazne prejavovat citovu ucast bez toho, aby ich to zozieralo, proste sa otrasu, hodia to za hlavu, rychlo sa zregeneruju a idu dalej. Ale su i ludia, ktori to nedokazu, casto sa zozieraju a trapia. A su ludia, ktori sa citovo distancuju uz pocas kontaktu s utrpenim a sami seba prezivaju ako "bezcitnych" ludi. Casto to tak zdaleka nie je, je to nevedoma obrana sameho seba.
