Dobré ráno prajem, chcela by som sa s vami poradiť pretože už ďalej nevládzem znášať život s osobou ktorá by mi mala byť najbližšia a to mojím otcom. Mám 23 rokov,študujem posledný ročník Vš, pravidelne však chodím do rodného mesta na víkendy, sviatky prázdniny. Môj otec je cholerický typ 52 ročný frustrovaný celý život negatívny človek, jeho zmyslom života je práca a podľa jeho slov zabezpečovanie rodiny v materiálnom slova zmysle, čo sa týka tejto stránky nemôžem povedať krivého slova, platí mi vydávky, ubytovanie, stravu, nedostávam síce veľa peňazí ale stále nejako s nimi umne vyjdem veď to mnohí študenti poznajú, ale z tej druhej stránky tej duševnej je to úbohe,môj otec mi za celý môj život nepovedal takmer jedno milé slovo , je to samé mentorstvo, vyhrážanie sa zastavením financií zbytočné poučovanie, nadávky, ponižovanie keď som bola mladšia boli aj občasné bitky, pohŕdanie, a hlavne absolútna neúcta v zmysle že som mladá hlúpa neschopná. Nikdy sa mi v živote za svoje správanie neospravedlnil, boli tam dosť kruté nadávky a ponižovanie mám pocit, že aj ja aj mladší brat(21) sme len akési nástroje na to aby si on vybil svoje nervy z práce že nie sme ani nejaké živé bytosti,obidvaja ja aj brat sme v minulosti navštevovali psych. ambulanciu, no doma nám to nebolo nijako uľahčené. Keď som bola mladšia nejako som to dokázala predýchať čím som staršia tým pociťujem väčší odpor k takémuto správaniu, naozaj ma mrzí to, že keď prídem ,,domov" tak je to len napatie a strach čo povie zase otec, lebo otec nie je s ničim spokojný a takmer všetko ho vytáča či je to poriadok(veľmi lipne na vzorovom poriadku, najradšej by mal doma múzeum hoci sám ho nejako nedodržiava) alebo výzor(večná kritika obliekania,postavy).Proste u nás doma je stále napatie krik nadávky plač, dolieha to na moju psychiku kruto. Naproti tomu keď som v meste kde študujem s priateľom ktorý je pokojný človek , ktorý nerobí zo všetkého vedu a peklo mám pocit že sa stávam aj ja vyrovnanejším človekom, stále ked prídem domov mám pocit že som úplna nula ktorá ani nemá dôvod žiť ked nic nevie. Môjmu otcovi žiadne vysvetlenia a rozumné argumentácie nepomohli písala som mu listy smsky po jeho výstupoch, nič stále si dokáže nájsť protiargument v tom že si nevážim to čo pre nás rodinu robí že mi dáva peniaze aj keď nemusí pretože som dospelá. Rozmýšlam práve o tom že dlhší čas neprídem ,,domov" pretože dnes bol tiež taký výstup a cítim že potrebujem pokoj na to aby som sa mohla učiť písať diplomovku normálne žiť, niekedy závidim kamarátom aké zázemie majú doma, nejde o nejaký full servis ktorí poskytujú rodičia ale o ten pokoj. Desím sa však toho, že po skončení Vš sa budem musieť vrátiť domov, pretože tipujem že nebudem mať hneď prácu a ako to prežijem doma.
Život s neznesiteľným otcom
Magy ďakujem ti veľmi pekne za vyjadreniu, áno máš pravdu myslím že frustrácie môjho otca pramenia z jeho destva kedže jeho otec sa k svojim deťom a k manželke choval podobne navyše ich pravidelne bíjal a pil, môj otec ma síce nikdy netrieskal ani nemá problémy s alkoholom , no psychicky mi dáva dosť zabrať. Čo sa týka mojej finančnej samostatnosti tak mám nejaké skúsenosti s brigádami pracovala som aj počas Vš ale bohužial odkedy som mala problémy v škole s tým že som prenášala predmety a nejako som nedokázala časovo zosúladiť prácu a školu keďže som na dennom štúdiu a školu mám každý den v aj doobedu a poobede. Otec sa dlho so svojími rodičmi nerozprával a nekontaktoval bolo to asi 10 rokov , ja aj brat tiež nemáme so starými rodičmi nejaký výnimočný vzťah. Otca som párkrat varovala že to bude podobné aj u nás bezvýsledne akoby nevedomky absolútne kopíroval tie isté vzorce správania, a čím je starší tým je to horšie a horšie ilúzie o jeho zmene si nerobím je mi jasné že nemožem byť doma a cítiť sa tu dobre , je to ťažké ale teraz už naozaj som presvedčená že je to jediná cesta ako si zachovať psychické zdravie a ľudskú dojstojnosť, ja len veľmi dúfam že nebudem raz taká ako svoj otec že nebudem toto robiť svojim deťom predsa je to môj otec zdedila som určitú genetickú výbavu ale hádam nie sme až taká zvieratá že budeme do nekonečna opakovať tie isté chyby.
waterlily - tvoju situaciu ti rozhodne nezavidim. nastastie su moznosti, ako posobenie otca na tvoju psychiku minimalizovat, prip. uplne eliminovat.
tvoj otec zjavne pouziva agresivitu na riesenie vlastnych komplexov, mentoruje a diriguje ludi okolo, vyzaduje urcite standardy, ktore ale samozrejme sam dodrzat nedokaze.
moze to vyplyvat z jeho vlastnej frustracie, ci uz z minulosti, detstva, alebo jednoducho neschopnosti vidiet veci z nadhladu, nedostatku inteligencie a ferovosti.
zrejme pojde o kombinaciu viacerych faktorov.
bohuzial sa obavam, ze u neho je miziva sanca, ze dojde k zlepseniu ci zmene. skor naopak.
bude teda najvhodnejsie sa zamerat na to, co sa zmenit/zlepsit da.
a to si ty, tvoj postoj a vnimanie celej situacie, riesenie navstev a buducnosti.
argumentacia "že mi dáva peniaze aj keď nemusí pretože som dospelá" nie je pravdiva, pretoze pokial studujes a nie si zarobkovo cinna, ma na teba vyzivovaciu povinnost a dostava aj pridavky (on alebo mama). s tym by som na tvojom mieste ale na neho nesla, to by si len priliala olej do ohna jeho utokom a agresii.
zatial si na nom financne zavisla a pokial nebudes uplne sebestacna, budes musiet obcas znasat taketo ustrky a spravanie. to najlepsie co mozes spravit je to, ze budes travit co najviac casu mimo dosahu otca a chodit tam len v najnevyhnutnejsich pripadoch. zameraj sa na budovanie svojho zivota, samostatnosti a s partnerom, ktory ti je zjavne oporou.
nie je nikde napisane, ze po skonceni skoly sa musis vratit domov.
neskusala si brigady, najme zahranicie, au-pair, farmy, hotely, tur. centra, animatorstvo...? moznosti je kopec, ako si zarobit dostatocne na to, aby si sa dokazala postavit na vlastne nohy a zaroven by si bola mimo domov. taka skusenost ti da navyse rozhlad a pomoze v sebaistote, ze sa dokazes o seba postarat sama aj mimo rodicovskeho domu.
