Ahojte, uz som tu velakrat pisala ze sa nedokazem pohodnut s mamou.. teraz to nabralo na obratkach...nici mi zivot, stale na mna len nadava aky som debil , ze ma zabije a tak.. vyhadzuje ma z domu ze mam ist za tým svojim " debilom" to jemoj piratel, je velmi slusny, s dobrej rodiny, sme spolu 2 a pol roka, mne je 18nast. ona ho neznasa, vlastne ona nikoho nema rada... rozmyslam ze naozaj pojdem byvat k nim..ale zas na druhej strane, som tretiacka, tohto roku mam stuzkovu..ked si predstavim ze sa pohnevam s celou rodinou..byvam s babkou, prababkou, mala 3 rocna sestra a otec, a sme z dediny..ach..ked tu ostanem pokial neskoncim strednu tak sa vazne bud pozabijame alebo sa psychicky zrutim... uz som vela krat rozmyslala nad jej smrtou, ze ako by mi odlahlo..aj sa zato modlim..viem, ze to je strasne ale zit v neustalom nepokoji je uz nieco neunosne..
Odchod z domu
smutna_d - u tvojej mamy sa prejavuje urcity druh despotickej neurozy. ak sa sama nemieni liecit (a na liecbu to je!) tak sa vela neda robit. :(
teba nelutujem - nie pretoze by som bol cynik, ale preto, lebo si dokazes pomoct a celit tomuto psychologickemu tlaku aspon ako-tak. ale lutujem tu malu, co z nej vyrastie, netusim. fakt nie a ani na to mysliet radsej nechcem.
asi bude najlepsie prebrat tvoju situaciu s priatelom a jeho rodicmi, urobit "posedenie" a popravde im vylozit, v akej si situacii. verim, ze ked ta tak miluju (a svojho syna tiez), pomozu vam.
a myslim, ze ked sa ti podari od mamy odist a osamostatnit sa, budes hned dalsiu vec riesit, ako co najviac dostat sestru z vplyvu jej mamy a casom bude viac u vas, ako u nej.
mozno premyslam uz prilis daleko...
ty prosim ta neries somariny, ze "ako to bude vyzerat, ked odides". kazdy normalny clovek pochopi, ze si v podstate zachranujes zdravy rozum a zivot.
:) u svojim "buducich" rodicov sa citim super, za dva roky mi prejavuju lasku skoro kazdy den, vzdy od nich pocujem ako ma lubia.. a aj to davaju na javo. od mojej mamy som to nepocula nikdy.. nikdy..a este mi vycita ze sa s nou neviem postiskat, ako mladsia sestra..ale aj ju uz depta... ach.. cele je to na hovno, chcela som vydrzat aspon po koniec SS... ale ja neviem, som dost slaba povaha na to aby som isla prec z domu, ale strasne to chcem..
jej mama praveze potrebuje pocut to, ze ona ma pravdu, ona je ta skvela zena a jej dcera je len neschopna hlupana. jej mamu to priam rajcuje ked vidi ze jej dcera je zdeptana a len prikivuje, ze "ano mami mas pravdu, som sprosta" ... to chce ona pocut. a to este viac vyhrocuje jej spravanie, ked vidi ze dcera sa jej boji a ma velky respekt pred nou
Moj osobny laicky nazor. Co keby niekto z Vasej rodiny isiel s nou za liecitelkou napr.v prispevkoch bola spominana liecitelka Albertova asi z BA.V jej veku moze ist o hormonalne zmeny.Ona potrebuje pomoc a nie odsudzovanie.
tak jej povedz otvorene, ze ta to jej spravanie psychicky ubija a si nestastna a ze ta mrzi, ze nie si taka dobra, ako by ocakavala, ale ze sa naozaj snazis. daj jej pocitis, ze ma pravdu, ze si ju aj napriek vsetkemu vazis a chces to medzi vami urovnat. neverim, ze by sa to nedalo. alebo ked na teba vyskoci, ako naposledy pri farbeni vlasov, tak jej povedz, ze vsetko je v poriadku, ze to napravis a bude to fajn, ze nic hrozne sa nestalo. ale priatelskym tonom, nieze na nu vyletis a nedajboze jej budes papulovat. myslim si, ze ked budes mat vyrovnany a uprimny postoj voci nej, tak je to dost dobry kluc k uspechu. drzim palce
ja som to skusala niekolko krat, v sobotu sa na mna vykricala preto, lebo som jej nefarbila vlasy spredu, ale zo stredu... ja som jej uz 10000000 krat hovorila ze preco to tak robi a ona furt ze som jak debil, nic neviem, nic ma nezaujima..a pritom doma pomaham staram sa o sestru, neucim sa zle mam dvojky... peciem, varim...lebo vraj to musim uz vediet... a raz urobim jednu banalnu chybu tak hned ze som "devla" .. a jak ona "dokonala" moze mat take decko...
a nieco take ako sadnut si a efektivne sa porozpravat ako dospela zena s dospelou zenou by nestalo za vyskusanie?
