Riesenie sociálnej fóbie

lubovnik som skusal ... ziadna zmena ...

fuu zaujimave ze niesom sam ... mam to podobne ... nedokazem ist sam ani do obchodu ... uz sa to somnou par rokov taha ... ist sam v MHD ?? NIE ... radsej pojdem peso aj 3 KM ... ale je zaujimave .. ked si vypijem nerobi mi problem nic .. cim to je ??

Moja zena ma doslova strach z davov ludi a masovych akkcii a riesi to zobranim vytazku z lubovnika, davka 3 mg hypericinu a 30 mg hyperforinu. Zaberie jej to asi za 2 hodiny(tj berie to najma pred tym, ako ide do davov) a ucinkuje potom vyse 8 hodin.
Berie si to jaj pred pohrebmi, letmi lietadlom, extra stresom v robote a podobne.
Pracuje jej to vyborne, inac by mala hystak alebo depresiu.

Hm, zaujímavé, ja mám asi inú formu sociálnej fóbie. Mne nikdy nerobili problém preplnené nákupné centrá alebo dopravné prostriedky. Lebo mám pocit, že sa stratím v dave, tí ostatní ľudia nie sú zameraní na mňa, nevšímajú si ma. S čím mám ale problém je, ak mám niekoho cudzieho osloviť, telefonovať alebo napríklad vstúpiť do obchodu, kde okrem mňa sú len predavačky - lebo viem, že budú zamerané len na mňa. Prosto neznesiem byť stredobod pozornosti, keď ostatní čakajú, čo urobím alebo poviem. A pracovné pohovory sú moja nočná mora :D

peace - mal som to podobne, a do urcitej miery este mam.
boli dni, ked som napr. z elektricky plnej ludi doslova utiekol, lebo som to nezvladol, zrazu som sa zacal potit, triast... a aj ked som mal do ciela asi 2 kilaky a meskal som, radsej som si to odslapal.
dodnes mam problem pri vacsom pocte ludi, zamerne sa vyhybam masovym akciam, preplnenym nakupnym centram, koncertom, pesim zonam s mnozstvom ludi...
su dni, ked mam problem mat v blizkosti (na dohlad) aj 10 ludi, nieto este 100 alebo viac.
ale su dni, ked to ani nevnimam, zvladam. a dokonca sa dokazem "naprogramovat", ak dlho dopredu viem, ze bude nejaky koncert alebo speci akcia, kde chcem byt, aj ked je to tam hlava na hlave, ok. dokazem to zvladnut, ale musim to vediet dostatocne dlho vopred a nejako sa na to "nastavit".
pri pohlade do minulosti to ale bolo so mnou ovela horsie, dnes uz je to oproti tomu, co bolo, uplna basen a parada.

No takto: ja som tiez specificky pripad.. Ja nesedim doma, chodim von a nemam problem ze by som sa zakoktal ked si mam nieco vybavit napr cez telefon a pod.. Problem je ten ze som hrozne obmedzeny na verejnosti, jednoduche veci ako ist niekam do obchodneho centra, mhd ale aj chodenie po uliciach je pruser.. Potenie, hrozny pocit, trasenie ruk, noh a pod. a pritom bez priciny. Vobec neviem kedy ma to chytilo pretoze predtym som bol presny opak, bavilo ma ked som bol stredobodom pozornosti, kecal som stale s niekym, no skratka iny clovek. Najhorsie je to, ze uz mam tak vsugerovane ze nieco nezvladnem, ze to potom naozaj nezvladnem.. Keby som nemal tolko predsudkov vsetko by sa inak vyvyjalo ale to asi vsetci pozname.. A myslim ze riesenie niekde existuje len nevieme ze kde, pretoze ked sme sa k tomu nejakym sposobom dostali, musi za dat z toho dostat aj von. To ze nevieme ako, neznamena ze to nejde. Takto sa neda zit cely zivot, lebo by sme ostali sami, nemyslim ze to prejde same vekom..

Mimulus - ja som dost specificky pripad a nehnevaj sa, svoje sukromie tu na verejnost rozpisovat nebudem.

Mimulus – ak o tom človeku vieš, že má SF, tak je to ten lepší prípad, ako keby si to o ňom nevedel. Keď to vieš, stačí, ak budeš k nemu dobrý, milý, pozorný, mal ho rád aj so SF a nebudeš ho nasilu tlačiť tam, kde sa cíti nepríjemne (v tom ťa bude obmedzovať)..........a hlavne si toho človeka neobzeraj a neskúmaj ho :D
Ono stačí, aby človek so SF nadobudol pocit, že sa pri tebe cíti fajn, vieš sa ho zastať , keď treba a neodradí Ťa ani, keď zo začiatku nebude príliš zhovorčivý. Musí si na Teba zvyknúť :)
Vyhýbať sa kritizovaniu, odsudzovaniu, vysmievaniu sa, hodnoteniu, pozorovaniu,......na jeho osobu.
Teraz kopírujem: „Mávajú problémy s nízkym sebavedomím a sebahodnotením.“
Takže, dávať si pozor na to, čo hovoríš, aby sa ho Tvoje slová nedotkli a sebavedomie nekleslo ešte viac.
Ale zas ho ani netreba prehnane šetriť, lebo potom si zvykne a nikdy sa nedostane zo SF. Nájsť zlatú strednú cestu – podľa mňa mu nedávať pocítiť, že má SF a brať ho ako „zdravého“ , ale zas aj brať na neho ohľad :))
A niečo pozitívne na záver (kopírujem): „Porucha, ak nie je liečená, obvykle trvá celý život, ale s pribúdajúcim vekom sa môže zmierňovať.“

Magy som nevedel, že aj ty máš SF alebo si mal? Tak napíš niečo bližšie aj sem? Čo Ti pri tomto najviac pomohlo a ako sa Ti to podarilo zvládať? Pomohla Ti rodina, priatelia? Alebo si sa tomu postavil sám a išiel si do spoločnosti napriek strachu a úzkosti???

peace: ze prekonavanie nikam nevedie? je to sice obtiazna cesta, ale doma zavrety v izbe sa socialnej fobie nikdy nezbavis, bez konfrontovania sa situacie ktorej sa bojis to proste nepojde, je to najdolezitejsi krok k vylieceniu..
odporucam ti precitat si knihu Sociální fobie od Jána Praška

nirv: treba odlisovat plachost a socialnu fobiu, nie je to to iste,

Mimulus: podla mna pomoc druheho cloveka moze byt velmi efektivna ak fobika ako priatela/kamosa nezanedbava, snazi sa ho zobrat do spolocnosti, a nenechava ho sameho..