Som ako huba co saje problemy inych

No jednoducho. Proste raz a pre vždy pochopíš, že tomu druhému tvoje trápenie nepomôže, skôr ublíži, tak prečo mu to chceš robiť? Veď ho máš rád, miluješ ho, či nie? Poznaj zákonitosti fungovania ľudskej duše, ľudského tela, poznaj seba a potom pochopíš. ;o) Je ti zle. Nechce sa ti žiť. Za kým pôjdeš? Za niekym, kto ti povie, áno, máš pravdu, je to tu celé nap...., uistí ťa v tom, že sa nemýliš. Alebo za niekym, kto bude vedľa teba sedieť a ty budeš z neho cítiť ten pokoj, to sa nedá necítiť a ty si oddýchneš. Tvoj problém sa možno nezmenší, ale ty načerpáš sily. Možno sa vyrozprávaš, ale keď ten druhý nebude násobiť tvoj žiaľ, tvoj hnus...nebudeš sa cítiť lepšie? ;o) Ešte stále si nerozumieme? Kedy už konečne o milimeter odstúpiš od tých emócií a uvidíš, že nie si nimi? Že je to len zvyk, nejak reagovať a nejak sa cítiť a že to ide aj inak. Oveľa pokojnejšie. A pokoj ti potom dá silu a aj chuť niečo riešiť.. Pokiaľ sa budeš zmietať v nejakých emóciách....nuž neporiešiš nič, poriešia oni teba. :o)))

z,,a žiadnu cenu sa do toho emočne neponor, to znamená, neprecíť to. Vnímaj to iba ako príbeh, ale v žiadnom prípade to neprežívaj.,,

Lenže ako sa toto dá??? Ja už som na tomto svete dosť dlho a viem, že napríklad u mňa niečo také ako tváriť sa nad vecou a nepreciťovať niečie trápenie neexistuje. Samozrejme, že to existuje.

Riešenie problému spočíva v jeho rozobraní, objavení jeho príčin a nájdení spôsobu , ako ho vyriešiť. Tým problém prestáva byť problémom. Ak tvoje riešenie problému spočíva v tom, že sa trápiš, tak problém neriešiš a dotyčnému nepomáhaš, naopak, k jeho trápeniu pridávaš to svoje. Ak on je schopný spokojne si so svojim trápením žiť, čo aj veľa ľudí robí a iba sa potrebujú sťažovať, ty mu tam pridáš nechtiac ten svoj vlastný diel a to už zvládnuť nemusí. Tak buď teda pomáhaj, ale to musíš vedieť ako, alebo, ak už budeš o nejakom probléme počúvať, za žiadnu cenu sa do toho emočne neponor, to znamená, neprecíť to. Vnímaj to iba ako príbeh, ale v žiadnom prípade to neprežívaj. Ak si ale o niečo lepšia, tak skús udržať v sebe pocit radosti a pokoja, čokoľvek by si počúvala a to spraví tomu druhému ďaleko lepšiu službu, ako tvoj *súcitný* plač. Lebo keď bude o svojom probléme rozprávať nabudúce, už tam nebude pridaný tvoj žiaľ, ale tvoja radosť a aj jemu bude ľahšie na duši. Ľudia nás nikdy nesťahujú z energie, to je technicky a aj fyziologicky nemožné, to si robíme len a len my sami, keď sa vybíjame do hnusných predstáv, ktoré nám tí druhí ponúkajú. Nemusíme, robíme to dobrovoľne, tak sa potom nesťažujme a hlavne netrepme o duševných upíroch. ;o))

vyjeb sa na ostatných................všimla som si tý ktorý sú nápomocný su ochotný pomoct nemaju ich za vela ludia,ten čo si vyprosí má hodnotu nie ten čo sa obetuje z pohladu vacsiny

aj ja som ako ty ale už to skončilo teraz budem ako vacsina ludí čo si nerobí starosti o druhých, a potom žiadnu vdaku neodstanteš za to len si ta nebudu vážit a len postupne ztiahnu z teba aj kožu

nech idu psychologičky čo nemaju prácu vytierat zadky do domu dochodcov,ved preto šli študovat to čo sli mali mat vacsie sociálne citenie čo často tak nie je len vlstné problémy šli rozluštit pochopit

Aj ja týmto tak trochu trpím ale nie až tak veľmi, tiež sa dokážem trápiť nad problémami iných, keď sa mi ľudia radi zverujú.

taky tak :) trápim sa aj ja, ak ma niekto blízky problém, snažím sa aj niekedy sa od toho odosobniť, že sa ma to netýka a podobne, ale aj tak na to musím myslieť, tiež mám pocit, že ma to vyčerpáva až veľmi... zároveň mám pocit, že to ľudia cítia, že sa mi môžu s trápením zveriť, že ich vypočujem a pravdepodobne "schytám" časť negatívnej energie...

pecka Mimulus :D ale spravne

Majú to tak všetci citlivejší. U mňa osobne a to mám 29 rokov ostávajú všetky emócie a len sa kopia. Ale naučil som sa niečo také obmedzovať aspoň správaním. Ak si okolie začne o tebe myslieť že si egoista, a že nemáš v sebe ani kúsok citu a empatie tak ťa s veľa problémami nikdy nikto nezaťaží.