"Ako dlho je clovek schopny mat sa zle a stale odolavat?" Tak moja skúsenosť je, že kým sa poriadne nenaserie a NErozhodne sa byť šťastný. Mne to trvalo pár rokov, stále som sa pýtala čo, do riti, robím zle, no a zistila som, čo.
"Vie clovek casom sam seba spracovat natolko,ze dokaze byt ako tak spokojny a vyrovnany?" Ano, vie. Ale treba na tom pracovať. A niekomu stačí len zmeniť uhol pohľadu. Chcieť a vytrvať je asi ten prvý krok. Môžeš napríklad skúsiť ďakovať denne 100x za veci/situácie/nálady/problémy, ktoré máš. Nie len za dobré/veselé veci, ale aj za "zlé". Ráno, keď sa zobudíš poďakuj za prvých 10 vecí čo ťa napadne (si mladá,krásna, môžeš si vybrať čo si dáš na raňajky, môžeš si vybrať čo si oblečieš, dobre/mizerne si sa vyspala, máš dosť pitnej vody, máš zdravé ruky, počuješ, nohy ťa odnesú kam potrebuješ/aj tam kde nechceš, jedlo si môžeš vychutnať v kľude a pohode..). Cestou do školy/práce poďakuj za ďalších 10 vecí (stihla/nestihla si autobus, stojíš pri smradľavej babke,stúpila si do mláky/hovna, svieti slnko/prší, prišla si do práce včas..). V práci zakaždým keď pôjdeš na záchod, poďakuj.. (aj za to, že sa môžeš bezbolestne vyčúrať:). Zober si nejaký kamienok a polož si ho na stôl, kde si a zakaždým, keď sa naň pozrieš, poďakuj sa za niečo, alebo sa len usmej. Ten kamienok nos so sebou, keď sa ho dotkneš, zas si len uvedom, za čo všetko sa môžeš poďakovať... Človek sa nestane spokojný a vyrovnaný len tak, sám od seba alebo preto, že dospel/dozrel. Je to jeho vnútorné nastavenie, ktoré nerozhádže len tak hocikto, nenechá sa ovplyvňovať okolnosťami (alebo len do istej miery) a netrpí samonasieracími myšlienkami.
Je dobré, že takéto úvahy máš. Niečo ti chýba a ty hľadáš. To je ten lepší prípad, lebo kto hľadá nájde :) nevzdávaj to, kým nebudeš mať pocit, že konečne niečo/niekto odpovedal na tvoje otázky.
