Ahojte. Pisem tu preto,aby som zistila,ze v tom nie som sama,aby som sa konecne uz niekde psychicky pohla, i ked navonok to vyzera v poriadku.
Je to 3 a pol mesiaca,co som sa rozisla s priatelom(moj prvy) - boli sme spolu skoro 4 roky - bez hadok,podvadzania,jednoducho,aj ked boli nezrovnalosti navonok to vyzeralo ukazkovo - on ma v tom nechal az do konca.
Ked som predtym chcela riesit nejake problemy,vyhybal sa tomu,veci riesil mlcanim alebo sa tvaril,ze sa nic nedeje. Posledne mesiace prezil k tomu hroznu rodinnu stratu(nahla tragicka smrt otca) a ja som si myslela,ze jeho mlcanie znamena to,ze sa s tym snazi vysporiadat,nechcela som nanho tlacit.
Na druhej strane som si vedoma,ze ked mi niekolkonasobne kazdy den opakoval ako mu je zle, povedala som mu,aby to trosku obmedzil,ze je z toho zle aj mne(Neraz som skoncila na neurologii s migrenou a strpnutou rukou). Navyse cela situacia znasobovala moju, uz predtym, neuspokojenu potrebu intimneho zivota s nim,takze som zacala rozoberat aj to. Ale hovorila som mu,ze sa to zlepsi. Ved je to nas prvy vztah,nemozeme byt vsetci skuseny. Ale asi som to nemala spominat vtedy. Akoby toho nebolo malo,vedel o mojej platonickej zalubenosti k jednemu muzovi. Ta zalubenost je este stale silna a trva to uz 1,5 roka. Cely cas som mu hovorila,ze je to iba poblaznenie,ze to vyprcha. Ked som sa reciam o tom muzovi chcela vyhnut,zacal s tym sam a kedze moja zalubenost bola(je) taka silna,mne to este robilo dobre. Ale nechapem preco sa v tom vrtal.
Posledny den sme spolu boli na Silvestra a to boli dve mesiace od smrti jeho otca a navyse sviatok,tak som si myslela,ze preto je tak ticho. Viem ale,ze som mu vtedy povedala,ze je to medzi nami teraz naozaj iba ako kamaratstvo.
Na Novy rok mi napisal mail,ze nech to skoncime a nakydal na seba najviac ako mohol. Ja ale viem,ze chyba bola na oboch stranach a chcela som vediet,co som robila zle,co mu ublizovalo,i ked som to tusila,ale predsa nejaky navrhy s jeho strany by boli tiez uzitocne. No nedozvedela som sa nic.
O mesiac sme sa stretli,aby mi vratil jednu vec,co som unho nechala a ked som navrhla,co by sa a ako by sa mohlo zmenit v nasom vztahu,tak bol ticho. On bol vzdy konstruktivny clovek,radi sme spolu veci analyzovali,nechapem,kde sa stala chyba. U nas bol vztah zalozeny na pevnom kamaratstve a preto ma to hlavne mrzi. Ja si doveru voci ludom budujem dlho,aj unho mi to trvalo mozno take dva roky. No jeho zamlciavanie mi ukazalo ako velmi som sa mylila. Neviem,ci budem schopna niekomu verit.
Odvtedy mam pocit akoby som sa niekde zasekla. Cele dni sa snazim,stale nieco robim,ale z nicoho nic na mna pride taky divny pocit,ani nemusim na nic mysliet,padaju mi veci z ruk,sem-tam si trochu poplacem,ale ulava neprichadza. Koncim strednu a na ucenie sa sustredim niekedy tazko.
A co je najhorsie,vsetko je mi jedno. Venujem sa zalubam,ale nerobia ma stastnou. Nadvazujem nove kontakty(kamaratske),ale stale akoby som platala nejaku "dieru". Moja dobra kamaratka je so mnou tak casto ako moze, ale ja sa uz o nikoho neviem opriet.
Casto mam migrenu a pristihla som sa,ze aj ked chcem mysliet pozitivne a robim vsetko preto,nieco vo mne sa tomu stale brani. Mam pocit akoby som hlavne posledny mesiac nevnimala a robila vsetko mechanicky nic necitiac do hlbky. Akoby som svet vokol seba iba pozorovala aj napriek tomu,ze sa zucastnujem na jeho diani.Akoby som ani nebola...
