Zivot po smrti

Aby sa vec dokázala učiť, musela by vnímať a mať čím chápať. :o)Život je navždy život, ale má stav..keď žije, vníma, pociťuje a prejavuje sa, to je život a keď sa nič z tohoto nedeje, je to existencia, čiže smrť. Teda dva stavy. Pod tým, čo ty nazývaš nevedomým životom, si ja predstavujem akoby jadro..to, čo spôsobí vďaka potenciálu tela vznik elektriny, duše. Takže v hre sú tri prvky, telo, duša a tzv, duch, keď by som sa mala držať kresťanskej terminológie. Tak v tomto ponímaní je duch večný, duša smrteľná a telo používané. Ak sa ma stále snažíš spýtať,, či je po smrti niečo..tak iba stav. Bez vedomia, bez sebavnemu..ale nikdy už nezanikneš. :o)

fidei, to nemyslis vazne, dusa su myslienky pocity a inteligencia? to vsetko je len zmes chemikalii a hronov v tvojom mozgu. my chces tvrdit ze mentalne postihnuty clovek ma nejaku menej hodnotnu dusu ako mas ty? ak teda dusa existuje. alebo skus is pichnut nejaku davku hormonov a uvidis ako sa tvoja "dusa" zmeni... to cim teraz myslis, ake mas hodnoty, ciele, pocity, ze dokazes "milovat" je len tvoj mozog. ak aj dusa existuje, tak urcite s tymito vecami nema nic spolcne..

anjelik*: ako sa ucit bez pritomnosti ducha? no.. zalezi co to je vlastne to ucenie, mozno sa aj veci dokazu ucit, ktovie ci nemaju nejakeho jednoducheho ducha.

asi mi toho vela "unika", ale pises vlastne to, ze: zivot po smrti je spise ako keby smrt ??

celkovo to asi tak vnimam, zo vsetkych tych prispevkov, ze pod tym nevedomim zivotom (mimotelovim) si predstavujes nieco ako elektricku energiu, ktora napaja aj tu premietacku.

:o) Samozrejme. Inak sa to nedá, ako sa chceš učiť, keď si neni duchom prítomný?
Tak asi úplne najjednoduchšie, ako sa to dá vysvetliť. Spíš, to je ako keby smrť. Nevnímaš nič. Duša sa postupne v tele obnoví, mozog sa vďaka nej štartuje, vytvára ako keby plátno, na tom sa ty začneš postupne premietať...vnímaš podnety zvonku aj zvnútra. To, čo vytvorí to plátno je tvoje ja...nazvi si to myseľ, ty sa vidíš, cítiš a vieš, že si to ty.
Fidel opísal dušu ako všetko toto dokopy.. Vedomie sa rodí z duše, bez duše vedomie nevznikne.A ak nemáš vedomie, nedá sa s tebou komunikovať, to je napr. stav kómy. Toto je naozaj veľmi zjednodušený model, čo som ti popísala. Dalo by sa o tom rečniť dlho, predlho. A hej, ženy tvoria dušu..to ako môj skromný darček v včerajšiemu Dňu matiek.. :o))) (žart..telo vytvorí aj myš..;o) )

anjelik*: a to obohacovanie, je myslene pre toho bez sebavnemu alebo este za zivota ?

z toho posledneho prispevku mi to tak vychadza, ze zatial vlastne dusu tvoria zeny :) teda: zena mi stvori telo, potom telo pomaha tvorit dusu, dusa pomaha pochopit nesmrtelnemu, nevedomemu ja (tazko ho nazvat ja ked je nevedome ale tusim ty si ho nazvala "ty" ), ako by malo tvorit svoju dusu a uz sa nenarodit.

ma vobec zmysel to vsetko co sa hodi na dusu ( napriklad tak ako ju opisal fidei ) ak tam nie je vedomie ? (teda predpokladam, ze vedomie a sebavnem je +- to iste ), to uz potom pripomina len taku nejaku existenciu.

Lumík, pokiaľ sa nenaučíš tvoriť si sám dušu, lebo bez nej život nie je, vždy budeš potrebovať telo. Lebo telo ti pomáha tvoriť dušu...duša človeka je ale smrteľná, lebo po smrti tela aj duša zanikne. Nesmrteľný si ale ty, ten, čo toto telo používa. So zánikom tela stratíš sebavnem, ten máš vďaka duši a tak sa dostaneš do stavu existencie. A keďže telo ženy je schopné pritiahnuť ťa, tak ťa zachytí, žena ti stvorí telo a si tu zase. Pokiaľ tvoja sila nebude silnejšia ako táto príťažlivá sila, budeš sa rodiť znovu a znovu. Tvoja sila rastie pochopením, kým si, prečo si, tvorením spomienok..to je to obohacovanie sa. A k čomu speješ? K tomu , čím som začala..k momentu, keď sa sám naučíš tvoriť vlastnú dušu. Nakoľko je to predstaviteľné, uznaj sám a tak je aj úplne jasné, kde a na akom stupni vývoja sa nachádzame. :o) Pre začiatok sa snaž naučiť ovládať svoju dušu, tú, čo máš teraz. To znamená svoje emócie, nálady a city. Cesta je nekonečná, ale dôležité je vykročiť. :o)

Fidel, ale veďže nebuď smiešny, to čo tu melieš, že svoje deti ponechám ich osudu? :o) Schopnosť milovať predsa nie je daná nejakým svetonázorom, ale bytosťou samotnou. V zásade sa ale nemýliš, dosť možné, že sa stále dokola striedame, a tak tvoj syn môže byť raz tvojim otcom, tak pozor na telesné tresty...aby si náááhodou nespomenul. :o)))
Moje dieťa je niekto, kto mi je podobný, pocitovo si ma vybralo a tak sa snažím, aby sa odomňa naučilo čo najviac. To je prirodzené. Tam nie je čo riešiť. :o)

duša - to sú myšlienky, túžby, city, schopnosti (napr. schopnosť milovať), inteligencia. Duša je nehmotná a oživuje telo. Má svoj počiatok v Bohu a k Nemu aj smeruje po smrti. Žiadne splynutie s inými dušami v nirváne.

fidei: ako si predstavujes tu dusu? vnima ona nieco, ma nejake myslienky, pocity? alebo tak, ze je to nejaka substancia nehmotna, ktora len tak naveky potom splyva s ... niecim ?

podľa teba musím žiť znova a znova - pýtam sa dokedy? keď takto uvažuješ, neviem si predstaviť, ako pristupuješ k svojim blízkym - je to len niekto, kto x-krát tu bol a nepoznala si ho a x-krát tu ešte bude v inej rodine a už ho nestretneš? Ak by tvoje dieťa ochorelo, nechala by si to tak, že je to jeho osud a že mu to pomôže v raste a vývine do ďalšieho života?

ovečka, každý človek je výnimočný a nie je to len v jeho hlave, ja vidím aj tvoju výnimočnosť, nie je to len tvoj subjektívny pocit ohľadom teba samého, tvoje ja je objektívna skutočnosť, to ti potvrdí hocikto, kto ťa pozná a s kým sa stretávaš v práci, rodine, na ulici atď