Život nieje prechadzka ružovou záhradou. .

Príspevok v téme: Život nieje prechadzka ružovou záhradou. .
T.

Ja asi neviem žiť..alebo nedokažem to..Asi každy z nas ma nejaky ten osobny problem..boli časy ked som popri tom aj mala ešte v sebe aspoň kúsok toho optimizmu. Dnes už nemam ani ten a vôbec už sa nedokazem tešiť. Najradšej by som bola v období detstva,,aj ked..ale predsa naše staré mamy a kamaratstva. To bolo niečo super. Spomínam si na krásne výlety, čo všetko sme ako deti povystrájali.. A dnes..žijeme v inej dobe tak zlej..Ludia si nevažia iných, maju radosť ked môžu iným ubližovať, každý vidí len svoj prospech. Každí každeho využíva. Ja neviem ale asi pôsobím takým dojmom na prvý pohľad..že ma môže každý využiť. Prečo nedokážem ja byť taká?..možno si viem povedať svoj názor, asi preto?? Aj ked ma niekto krivo obviní, aj za cenu rizika,,či je to v zamestnaní, alebo doma v rodine. Nech sa deje čo sa deje..Preto som asi nenavidená spoločnosťou. Mám pocit akoby som bola tretím kolesom na voze. Ak je zopár svetlých výnimiek,,pri nich mám pocit, že všetko hrajú a že su primne nasilu, nie preto, aby ma mali radi. Su to len také letmé výnimky či v práci alebo v okolí. A ked dnes som sa už radšej uzavrela pred svetom..dostalo sa mi od 3 ľudí, že sa neviem rozprávať, prečo nekomunikujem a tak..Ale ja už neviem, nebudem..radšej nech si ma nikto nevšíma..Nech namna ľudia zabudnu že existujem..A ked mam už plnu hlavu tých myšlienok..preto som to aspon prišla hodiť tu..Už ked človeku aj vlastná rodina ubliží,,tak vtedy už naozaj nieje iné východisko..ako sa radšej utiahnuť. Ze ľudia už niesu ľudmi,,to už dávno viem. A priateľstva, kamaratstva..tie boli v detstve. Dnes neexistuju, alebo aspoň ja ich nemám vo svojom okolí. Mne prichadzaju do cesty vždy ti nesprávní a tí správni sú tu len na krátku dobu, alebo niesu vôbec. Život je krátky a mnohí si to neuvedomujú..namiesto toho aby sa tešili a robili iným radosť,,kazia ho. Nikto nikdy nevie kedy príde jeho koniec a spoliehať sa nato že zajtra výjde slniečko nemusí výjsť. A ak ťa sklame nie jeden človek, ale viacerí a ty sa máš cez to celé nejak preklznúť..aj keby si ako veľmi chcel nejde to. Ja som sa už veľa krát o to pokúšala, ale stále som na tom istom mieste, neviem sa pohnuť a ísť dalej..Neviem..Asi existuje niečo čo mi v tom bráni..alebo mi niekto veľmi zaželal zle..alebo neviem čo za silu..Že človeče zmier sa s tým, inak už nebude..

Mimulus

Sejla a čítala si moju tému a to čo napísala ninajenina? Ak nie tak si to prečítaj - nie som jediný kto niečo také prežíva - konečne po roku sa tu objavil človek ktorý...

Sejla

Mimulus, no ano a myslím si že nie som jediná, kto si to na základe tvojich príspevkov myslí..
Veď ja viem aké je to mať depresiu. Ja ale vtedy nepotrebujem odvahu na samovraždu, ale kopu odvahy, aby som ju nespáchala. Viem aké to je byť paralyzovaná, neschopná rozprávať, rozmýšľať, umyť si zuby, osprchovať sa nepremôžem...A tá bolesť ťa núti skočiť pod vlak. Lenže ja mám dôvody žiť a tešiť sa zo života, chcem a robím všetko preto, chápeš?

Sejla

daymay ďakujem:)
Mimulus, tebe niet pomoci ale však to je už old story. Mne to pripadá tak, že chceš si vedome tú tvoju depresiu podporovať, takto žiješ a opraviť sa nechceš.

Fleur-de-lis

No u mňa sa to nevylučuje, aby veriaci nemohol byť realista.
Ale ak človek nemá nádej tak sa môže aj zblázniť...
Tá nádej ho proste prevedie cez ten realistický svet.
Keby toto tu na zemi bolo všetko čo máme a budeme mať, no tak ďakujem pekne, odchádzam prvým vlakom ;)
Ale tou nádejou nemyslím len niečo psychologické čo neexistuje, skôr nádej založená na určitom poznaní, že existuje niečo viac.
Ak sa niekto stane takým realistom, že považuje toto tu za všetko a vzdá sa lebo toto tu nefunguje zrovna najlepšie, no tak ja sa osobne nečudujem tomu, že na tom bude psychicky horšie a horšie. Snáď už si len nájsť nejaký konkrétny zmysel, prečo bude mať chuť žiť, či to bude rodina alebo pomáhať tým, čo nemajú nič.
Ale ak sa niekto stane egoistom, ja neverím, že taký človek dokáže byť šťastný. Veď ak sa niekto zameria len na seba, tak vlastne nikdy nebude spokojný, lebo nikdy nebude mať všetko čo chce. Bude v bludnom kruhu, kde bude pár minút uspokojený keď dostane čo chce, ale o chvíľu už bude prahnúť po niečom ďalšom.

Mimulus

Fleur-de-lis pekne napísané ale čo sa stane ak sa z druhého menovaného stane ten prvý? Ak sa z veriaceho a hodnotami obklopeného jedinca stane vplyvom tohto sveta ten realista?

Fleur-de-lis

Ono si to asi ani neuvedomuješ, ale ono to súvisí s tým v čo človek verí. Ak niekto verí, že svet je zhoda okolností a nič ďalej za tým nebude, že všetko vzniklo náhodou a nemáme žiadnu cenu, tak by bol najlepší spôsob života starať sa o svoje šťastie a na druhých kašľať. A ak niekto verí, že za našou existenciou je niečo viac a že máme hodnotu a zmysel, tak bude mať iný postoj k životu a k ľudom, lebo vie, že týmto tu to nekončí.
Človek nemôže meniť druhých, ale ja mám zodpovednosť za svoj život a za svoje konanie. Ja sa za nič na svete nechcem prispôsobiť tomuto svetu, tak hlboko neklesnem. Samozrejme je to boj, ale za svoj život sa raz budem zodpovedať...
Ale otázky o živote zodpovedať alebo vyriešiť bez viery v Boha, to je len také blúdenie. Veď ak nie je Boh tak je tu všetko len náhoda a na tebe a na mne ozaj nezáleží a je jedno, či sa cítime dobre či zle, je jedno čo sa deje na svete. A ak Boh je, tak ako som písala, má každý zodpovednosť za svoj život, a zároveň na každom záleží.
A ako ti poradiť, ja osobne neviem ako sa vyrovnať so zraneniami a ťažkosťami života ak nemá človek kde vložiť nádej. Samozrejme aj ja nádej občas strácam, ale potom vždy nájdem na ňu dôvod. Nekráčam so svetom, a ani nechcem. Chcem byť taká aká chcem byť, nie akou sa ma svet snaží spraviť. Ak mi niekto ublíži tak odpustím, aj keď samozrejme nedá sa vždy opäť človeku dôverovať, a zároveň sa snažím objektívne pozrieť na svoje správanie. A priateľstvá, no nájsť ich je niekedy ťažké, ale zatiaľ ešte našťastie nie nemožné :)