Sebapoškodzovanie a sebanenávisť

Alebo je to mozno ako bandzi jamping, clovek to spravi raz a potom to chce znovu.

Ja si myslim, ze sebaposkodzovanie je len forma kompenzacie istej frustracie a nespokojnosti so svetom. Musi to byt asi dost silne.
Alebo je to pokus o samovrazdu?

týmto som si prešla a dúfam, že už sa k tomu nikdy nevrátim lebo mám teraz jazvy a hanbím sa za to. Inak som slušné dievča a bojím sa toho, keď to uvidí slušný a rozumný priateľ.

Ahoj, vitaj v klube, hoci by som ťa z neho najradšej vykopla. Tvoj príspevok o 12:09 veeľmi dobre poznám, hoci som to tak mala skôr v prvých mesiacoch sebapoškodzovania (v auguste to budú tri roky čo tým trpím). Si na seba príliš prísna a vidíš sa v zlom svetle. Nechcelo by to zmenu terapeuta? Respektíve mi povedz, ako dlho na terapiu chodíš, toto bývajú dlhoročné záležitosti, bohužiaľ.
Uvoľnenie a apatia, áno, endorfíny, je to skutočne o chémii. Ale často si potom vyčítam, že som zlyhala a zas si znetvorila ruku, predpokladám, že aj to poznáš. A tak sme v krásnom bludnom kruhu.
Máš diagnostikovanú aj hraničnú poruchu osobnosti?
No a problém je samozrejme aj v tom, že SP je závislosť, takže sa ti môže stať, že napokon to budeš robiť aj kvôli prkotinám či uvoľneniu aj bez sebanenávisti. Btw, ako dlho si ubližuješ?
No a stopnutie? Kdesi som čítala, že nutkanie na ublíženie si máš prvých cca 15 minút, potom túžba opadá, takže sa snažím zamestnať sa inak, nemyslieť na to, čo ma núti siahnuť po žiletke. Predstaviť si všetku tú krv, a že to zas bude treba ošetrovať, bude to bolieť, je s tým otrava (ale keď to tak spoľahlivo zaberie, sakra! Nemysli si, že ti nerozumiem. Žiaľ.).

Potrebujem zmeniť miesto v práci, pretože som v permanentnom strese, možno je to syndróm vyhorenia a možno depresia /lieky užívam/ aj na terapiu chodím. Pred nosom sa mi vyfúklo pokojnešie miesto, takže vlastné zlyhanie. Neviem sa presadiť. Čo z toho, že mám vzdelanie a práca ma baví, keď neviem zvládať stres. Sebapoškodzovanie v mojom prípade je jedine v súvislosti s návalom hnevu /rýchlo vypustiť ventil/. Po ktorom nastane uvoľnenie a doslova apatia. Preto som chcela vedieť, či niekto nemá podobné pocity.

pri tom dochádza k chemickým reakciám v mozgu a vyvoláva uspokojenie si myslím,preto vyžaduje terapiu analyzu.proste to je osobnostná konštelácia, druhý si nič nerobi z toho z čoho ty pocituješ nenávist voči sebe za frustráciu.

kačenka, nebuď na seba veľmi prísna. Každý robí chyby, aj ty, tak sa za to netrestaj. Snaž sa z nich ponaučiť do budúcnosti, ale tým to končí. Žiadna nenávisť voči sebe. Ak to nie je tajomstvo, o aké zlyhania ide? Možno tvoje zlyhania sú psychického pôvodu a sama si preto nevieš pomôcť. Potom nemá zmysel sa kvôli tomu nenávidieť.

Nie, u mňa je to o tom, že na seba vzťahujem vinu, za všetky svoje zlyhania. Všetko je spojené so mnou, iní sú dobrí, ja som zlá.

Neviem čo cítia, pretože to našťastie nezažívam. Skôr sa treba zamyslieť nad tým, z čoho vyviera tá sebanenávisť a či je odôvodnená. Vo väčšine prípadov sa ľudia nenávidia kvôli tomu, že im druhí ubližujú a myslia si, že si také správanie zaslúžia - a to je hrozný omyl. Ak si človek uvedomí, že nemá dôvod nenávidieť sa a že je svojimi emóciami klamaný, ľahšie sa mu bude premáhať tento neodôvodnený hnev. Riešenie je koreni toho hnevu, čiže v hlave, v myslení, ktoré ten hnev vyvoláva.