Ahojte,
Pokusim sa dat svojmu problemu logicky kontext, formu a obsah, snad sa mi to podari.
Som vo vztahu 4 roky, z toho 2,5 roka som studovala v Prahe a teda presla som si niecim ako \"vztah na dialku\"..Studium bolo nesmierne narocne, skoro som to nezvladla psychicky a velmi mi pomohol moj partner, ci uz ako podpora psychicka tak aj po praktickej stranke.
Kedze som statnicovala v auguste, rozhodla som sa ze na magisterske uz nepojdem, ze si dam pauzu, lebo som bola traumatizovana tymi stresmi a problemami, ktore mi skola sposobila.
Prisla som teda domov...kvoli pohode, ktoru domov prinasal a kvoli partnerovi. Mam pracu, kde moj a partnerov pracovny cas sa \"perfektne\" minaju, ja robim od 5 rano do 9, cez den som doma, sama...a potom od 16 do 19 30 cca, partner ma klasicku dobu, po praci chodi skoro kazdy den na futbal, badminton, potom na pivo s kamaratmi, v sobotu mava zapasy a potom pivo s kamaratmi, vecer cca kazdy 2-3 tyzdne ide az do rana do mesta, ja nie som spolocenska a chcem byt s nim aspon cez vikend.
A tu nastavaju tie najvacsie problemy, ja mu vycitam, ze sme spolu malo, on mi vravi, ze nie, ze vzdy ked sa da sme spolu, ze ho obmedzujem, pricom on ma skoro kazdy den futbal a kamaratov....akoze mne to pride aky ma fasa zivot, jemu to pripada ze je obmedzovany...
Ked sme spolu neda mi pusu, obcas ma pohladi, ale vacsinou zacinam ja, tak som mu to povedala, on mi tvrdi, ze si to ani neuvedomuje. Jednoducho ja som na pokraji zrutenia, ze sa nas vztah absolutne decimuje, on to neriesi, akukolvek negativitu smerom k tejto teme absolutne nenavidi, hovori mi, ze mu vadi, ze mu stale nieco vycitam...ale ked ja mam len prirodzenu potrebu byt s nim, co on nie...Jemu udajne staci len byt v kontakte, ja zvazujem, ze zas odidem na magisterske do Prahy, ale bojim sa tam byt sama, tak mu vravim, aby siel so mnou, on ale nechce, napriek tomu, ze pred tyzdnom dal vypoved v praci, ze tu doma ma kamaratov a futbal...Pripada Vam to normalne? akoze, aby sme boli na cistom, ja som negativna, vela veci mi vadi, ano vycitam, ale som aj ferova, verna, milujuca, nie uplne hlupa...pride mi, ze ja nemam narok uz povedat cokolvek a dokonca aj ked som pozitivna, vesela, vtipkujem, tak nepocitujem ziadnu zmenu...Prosim Vas, mate niekto s niecim podobnym skusenosti, alebo mi viete poskytnut nejaky uhol pohladu na danu vec, pokojne znesiem kritiku..koniec koncov som si nej vedoma...Dakujem a nez odpisete, bezte sa napit, je fakt teplo :-))
